Definitívne potvrdené
Ľubomír Galko v čase, keď bol riadnym ministrom obrany vo vláde, ktorá normálne pracovala a mala dôveru parlamentu, nevedel o tom, kto všetko je odpočúvaný, nevidel žiadne spisy, nevidel dokonca ani žiadosti o povolenie odpočúvania so zdôvodneniami, ktoré sa posielali sudcom na schválenie. Aspoň tak to tvrdí on. Človek by ho až poľutoval, za toľkú nemohúcnosť.
Ten istý Ľubomír Galko dva dni po tom, čo mu prezident odňal právomoci ministra obrany vo vláde, ktorá nemá dôveru parlamentu, vie presne, koľkých pracovníkov vojenskej kontrarozviedky poslal ich šéf na detektor lži, vie o tom, že jeden z nich odmietol a bol preradený na iné pracovisko. A tvrdí, že je to vraj „zvrat v kauze odpočúvania“, pretože týmto sa podľa neho „definitívne potvrdilo“, že Vojenské obranné spravodajstvo pri odpočúvaní zákon neporušilo a kauza vznikla s cieľom zdiskreditovať jeho a stranu SaS.
Ak sa tu niečo „definitívne potvrdzuje“, tak len urgentnosť situácie. Každá ďalšia minúta, ktorú by Galko strávil na ministerstve obrany snahami o zakrytie či zahmlievanie vážnych podozrení z nezákonností, hrozí nepríjemnými následkami. Žiaľ, nielen pre neho či pre jeho stranu. Pre nás pre všetkých. My sme totiž naozaj napríklad aj členskou krajinou NATO.
Okrem toho sa tu „definitívne potvrdzujú“ už len známe veci. Vojenská kontrarozviedka má dlhodobo problém s únikmi utajovaných informácií. Čo s ním robila za Galka? Špehovala novinárov, ich súkromie, ich rodinné a zdravotné pomery, ich súkromné telefonáty?
Odkedy sa škandál prevalil, Galko vypúšťa každú chvíľu iné absurdné obvinenia a buduje nové a nové absurdné konštrukcie. Raz sú v tom tendre, inokedy únik dôležitých tajných informácií, potom zasa „prepojenie novinárov na konkrétnych opozičných politikov“…
Vojenskí kontráši žiaden únik informácií nezistili. Leda ak únik informácií o tom, ako prekračovali svoje právomoci. Tie im v našom štáte ešte stále vymedzuje zákon. Nie Galko, nie Sulík, nie fanklub jednej politickej strany.
Jedna vec tu však predsa len „definitívne potvrdená“ nie je.
Ešte v utorok sa Galko vyhrážal, čo všetko sa „hypoteticky“ môže objaviť na internete. Nuž, stalo sa, a to celkom nehypoteticky. Objavili sa tie veci, ktoré sa Galkovi hodili. Lenže vo štvrtok sa začalo povrávať, že telefónov, ktoré sa prestali odpočúvať po páde vlády, bolo o čosi viac, než je doteraz známe. No a od tej chvíle Galko apeluje na médiá, aby už nič nezverejňovali. Včera už celkom otvorene predoslal, že čosi ešte môže byť v „obehu“, lenže tomu už veriť nesmieme – na rozdiel od prepisov výhodných pre neho, ktorým, naopak, veriť musíme.
Akého zvratu – tentoraz ozajstného, na rozdiel od toho jeho včerajšieho chabého pokusu – sa Galko naľakal?