Bezmocní
Kde sa končí normálny dialóg, nastupujú silné slová a otvára sa priestor pre demagógiu. Tej si v týchto dňoch užívame mierou vrchovatou.
Neschopnosť dohodnúť sa vyústila do chorej hry, v ktorej štát pod hrozbou núdzového stavu núti lekárov nastúpiť do práce a tí na oplátku odpovedajú najhorším možným spôsobom: hodili sa na maródku.
Dve krajné polohy vyostreného sporu, v ktorom každý hľadá „právne čisté riešenie“, sú obrazom našej doby. V nej mnohí chytráci minimálne tušia, že konajú v rozpore s dobrým mravmi, ale zároveň sú si vedomí, že pokiaľ sa preštrikujú medzi zákonmi, všetko bude v poriadku. No nebude.
Ak po mesiacoch nečinnosti minister Ivan Uhliarik nechal veci zájsť až tak ďaleko, ako momentálne sú, je to jeho jednoznačné zlyhanie, a preto by mal radšej sám odstúpiť. Lenže ak by aj hneď odišiel, nič to na veci nezmení. Lebo ak si lekári neváhali zobrať za rukojemníkov tehotné ženy a rodičov malých detí čakajúcich na operáciu, čo od nich ešte môžeme čakať?
Celé je to zlé. A v celom tom huriavku prichádza z parlamentu informácia, že poslanci odmietli zvýšiť platby za poistencov štátu a tie zostanú tak ako doteraz na úrovni 4 %. Treba ešte niečo dodať? Azda len to, že v systéme, kde štát neplatí to, čo má a zo zdravotníctva profitujú akurát tak poisťovne, sa pacient môže iba bezmocne prizerať či umierať.