Čudný martýr
Zápas o rehabilitáciu či nebodaj svätorečenie Jánosa Esterházyho sa rozšíril z Budapešti a Košíc do Prahy. Pri krematóriu v Motole, kde ho pochovali, mu čoskoro slávnostne odhalia monumentálny pomník.
Zaslúžili sa o to organizovaní Maďari žijúci v Prahe. Na lep im sadla Konfederácia politických väzňov a niektorí politológovia, ktorí zo životopisu grófa politika vytrhujú iba pozitívne momenty. Pritom prehliadajú, že na rozbití prvej ČSR, na ktoré sú Česi oprávnene veľmi citliví, sa mimoriadne účinne podieľal aj on.
Esterházy bol asi taký bojovník proti komunizmu ako Henlein. Nielenže v spolupráci s ním a s Budapešťou pripravoval v 30. rokoch likvidáciu jediného demokratického štátu v strednej Európe, no ako poslanec snemu hlasoval za všetky právne normy, ktoré na okyptenom Slovensku pomáhali budovať totalitný systém.
Treba uznať, že v máji 1942 ako jediný nepodporil zákon, ktorý umožnil deportovať Židov, ale predtým odobril všetky rasistické zákony, tvrdiac: „Od útleho veku som vždy stál na protižidovskej pozícii a na nej aj ostanem.“ Zároveň sa verejne prihlásil „ku gigantickému zápasu Nemecka a Talianska, ktoré bojujú za zaistenie lepšej budúcnosti Európy“.
Neboli to komunisti, Národný súd ho v roku 1947 odsúdil na smrť. Po návrate zo sovietskeho gulagu mu prezident Gottwald zmiernil trest na doživotie. Rozsudok však nik na Slovensku ani v Česku dosiaľ nezrušil.
V Motole je pochovaných viacero väzňov, skutočných bojovníkov proti komunistickej diktatúre, no iba Esterházy sa dočkal dôstojného pomníka – spoločného s generálom Josefom Bryksom. Buď ide o absolútne nedorozumenie, alebo o poriadnu dávku cynizmu.
Bryks sa na „gigantickom zápase Nemecka a Talianska“ tiež podieľal, ale na opačnej strane frontu. Ako letec britskej RAF, účastník protifašistického odboja a potom zajatec v nacistických väzniciach. Po februári 1948 ho odsúdili vo vykonštruovanom procese, zomrel v nemocnici uránových baní. Tiež v roku 1957. To je však jediné, čo ho s kolaborantom Esterházym spája.