Prázdno po odchode
Po celý svoj život niekoho štval. Ako takmer každý človek, ktorého je možné s čistým svedomím nazvať osobnosťou. A po ktorom vznikne prázdne miesto.
Ešte ako dieťa štval stalinistov, ktorí mu v 50. rokoch pre jeho pôvod nedovolili navštevovať ani len strednú školu podľa svojho výberu. Bol tak jedným z tých, ktorým režim vo svojej hlúposti vlastne ani nedal inú šancu, ako stáť v opozícii.
Štval normalizátorov v 70. a 80. rokoch, pretože ich volal na zodpovednosť za štandardy ľudských práv, ku ktorým sa oficiálne sami hlásili. Ale aj tým, ako na seba vzal úlohu moderátora rozličných prúdov disentu a dokázal zastrešovať skupiny ľudí odlišných svetonázorov a politických náhľadov. Keď sa stal doma i vo svete postupne symbolom demokratickej opozície u nás, nebolo v tom nič umelé. Nebola to voľba, ktorú by niekto urobil za neho či za nás.
Nič si neuzurpoval, keď sa po revolúcii stal prvým demokratickým prezidentom v našich novodobých dejinách. Prijatie zodpovednosti za ponovembrový vývoj bolo logickým vyústením zodpovednosti, ktorú prijal už predtým.
Štval radikálov z čias disentu, keď si so svojimi niekdajšími väzniteľmi sadol za rokovací stôl a pri prechode moci dával prednosť dialógu. Štval aj oneskorených hrdinov, keď sa zasadzoval o to, aby sa obnovenie demokracie u nás nespájalo s pomstou na komunistoch.
Ctitelia pompy škrípali zubami, keď sa po Pražskom hrade preháňal na kolobežke alebo si tam pozýval rockové hviezdy. Mnohí jeho priatelia však skôr so znepokojením sledovali, ako podľa ich názoru začínal príliš rýchlo a príliš hlboko zapadať do domácej i globálnej praktickej politiky a strácal tak odstup, ktorý od neho očakávali.
Robil chyby a dopúšťal sa omylov. V praktickej politike, ktorá odstup nepripúšťa, sa niekedy musel jednoznačne postaviť na nejakú stranu. So všetkým rizikom, ktoré to prináša, a ktoré na seba intelektuál v bežnom zmysle slova nemusí, či nechce brať. Nič však nie je známe o tom, že by sa pokúšal, čo i len dodatočne, zbavovať zodpovednosti za rozhodnutia, ktoré urobil. Do svojej kritickej reflexie sveta totiž prirodzene zahŕňal i sám seba.
Žiť v pravde neznamená žiť bez omylov. Znamená to prijať omyly ako súčasť pravdy o sebe samom. V tomto zmysle dokázal Václav Havel aj ako politik žiť v pravde viac, ako drvivá väčšina tých, čo v ponovembrovej dobe zaľudnili našu politiku.
Nie náhodou do poslednej chvíle štval mnohých z nich. Tak, ako bol kedysi ozývajúcim sa svedomím systému jednej štátostrany, zostával hlasným a nepohodlným svedomím systému, v ktorom sa rôzne politické strany stotožňujú so štátom a v mrazivej podobnosti s tou niekdajšou štátostranou považujú akúkoľvek občiansku iniciatívu za nevhodnú, až podozrivú.
Už len toto samo osebe je aktuálnou výzvou, ako sa pokúšať zaplniť prázdno po jeho odchode.