Skutočné výzvy
Veľa ľudí si myslí, že sa vyplatí klamať a kradnúť, že politické strany sú tajne manipulované podozrivými finančnými skupinami. Veľa ľudí sa čuduje, že po rokoch budovania trhovej ekonomiky je na tom naše hospodárstvo nedobre...
Pýtajú sa, prečo musia rásť ceny všetkého vrátane nájomného a energií bez toho, aby primerane k tomu rástli dôchodky či iné sociálne platby.
Proklamovaný ideál úspechu a zisku bol zosmiešnený, pretože sme dopustili stav, v ktorom sa najúspešnejšími stávajú tí najnemravnejší a najväčší zisk majú nepotrestateľní zlodeji. Pod rúchom liberalizmu bez prívlastkov, pre ktorý je kadečo zločinne ľavicové, sa paradoxne skrývala marxistická poučka o základni a nadstavbe: morálka, slušnosť, solidarita… boli poslané do nadstavby ako „korenie života“, aby sa napokon ukázalo, že už niet čo koreniť: základňa je vytunelovaná.
Tak napríklad aj takéto slová povedal pred 14 rokmi Václav Havel.
Ten Havel, na ktorého v anonymných diskusiách nevtipne a nenávistne brýzgajú rozliční nešťastníci. Mnohí z nich by pritom podobné slová (nepoznajúc ich autora) určite chválili. Na Slovensku ako v Česku, dnes ako vtedy. Ten Havel, nad ktorým si do sýtosti zatrúchlili rôzne naše sťaby elity. Mnohé z nich sú pritom vždy pripravené podobné slová (nepoznajúc ich autora) pohotovo označiť za výplod nejakého nepriateľa slobody a demokracie. Skrátka a dobre: „To jsou ale paradoxy.“
O Havla tu teraz nejde, nebojte sa. Ide o našu spoločnosť. Spoločnosť, v ktorej sa iný názor (nedajbože politický) nechápe ako výzva na dialóg, ale ako výzva na lynčovanie.
Taká spoločnosť má len malú šancu preplávať búrlivými vodami ekonomickej krízy, krízy európskej integrácie, sociálnych napätí a narastajúceho nacionalizmu bez toho, aby ju to osudovo nenarušilo, alebo dokonca nezničilo. Nemýľme sa: nie voľby (obvyklá hitparáda politikov a ich sponzorov), ale práve tieto búrlivé vody sú skutočnými výzvami, pred ktorými sa na prahu nového roka ocitáme.
Elity, či sťaby elity, ktoré si neustále sprítomňujú spoločenské a politické boje minulých dekád ako v nejakej povinnej liturgii, majú iba malú šancu vysvetľovať nové deje, keď sa ich úporne snažia vpratávať do starých schém. Alebo azda veria, že ten pohyb v Európe a vo svete, ktorého sme svedkami, sa nevyhnutne skončí happyendom? Či aspoň remízou? Nič také sa nestane, ak spoločnosť nebude pripravená prehodnotiť aj mnohé zdanlivé dogmy: o tom, ako má vyzerať spravodlivosť, solidarita, ale aj o tom, na čo majú a nemajú slúžiť peniaze, trhy, banky, štát…
Kto pripraví Slovensko? Politické primadony, pre ktoré tie dogmy znamenajú biznis? Mediálni kádrovači, ktorí o čo sú plytkejší, o to sú drzejší pri určovaní, kto sa podľa nich smie a kto nesmie zúčastňovať na spoločenskej diskusii? Ples v Opere? Anonymní kydači z internetu?
Alebo sa to skončí tak, ako už tak často dosiaľ. Na zmeny nás „pripravia“ iní a inde. A my sa pridáme. Nájdeme si nové liturgie a vyroja sa noví kádrovači. To bude náš autentický vklad do sveta po kríze.