Minca má dve strany
Keby niekto v prvej polovici minulého storočia prorokoval, že Francúzi a Nemci budú už čoskoro (z hľadiska dejín) platiť rovnakou menou – a nebude to pritom frank ani marka – dočkal by sa asi reakcií, z ktorých výsmech by patril ešte medzi tie zhovievavejšie. A predsa je to pravda.
Francúzi a Nemci, ich štáty, ich firmy a banky používajú spoločnú menu. Ba čo viac, obaja tradiční rivali dnes zubami-nechtami spoločnú menu bránia. A od predstaviteľov týchto krajín možno z času na čas počuť, že ak by spoločná mena padla, môže byť ohrozený dokonca mier v Európe.
V zóne spoločnej meny sú pravdaže nielen Francúzi a Nemci, ale aj pätnásť ďalších európskych národov vrátane nás. Sú medzi nimi ďalší tradiční rivali a v rôznych historických obdobiach dokonca vzájomní otvorení nepriatelia. Isteže sa môžeme pýtať, či to občas trošku nepreháňajú politici, ktorí varujú, že koniec našej spoločnej meny by odštartoval koniec nášho spoločného mieru. Len totálny ignorant alebo nezodpovedný hazardér sa však môže tváriť, že tento rozmer spoločnej meny vôbec neexistuje.
Euro nie je výsledkom kolonizácie, okupácie či krachu národných mien. Vzniklo ako ďalší krok v spájaní sa Európy. Nielen symbolický, ale najmä logický a pragmatický krok.
O vznik Európskeho monetárneho systému a Európskej menovej jednotky, čo boli základy systému vedúceho až k euru, sa v 70. rokoch nie náhodou najviac zaslúžili Francúz a Nemec: Valéry Giscard d’Estaing a Helmut Schmidt. A už vôbec nie náhodou boli práve politici týchto krajín hnacím motorom aj pri vzniku Európskej rady a Európskeho parlamentu. Škoda len, že generácie politikov s víziami vystriedali o poznanie slabšie garnitúry.
Ekonomický a politický rozmer integrácie nie sú v polohe „buď – alebo“ či „alebo – alebo“, ako to maľujú tí, čo sa boja otvorene priznať, že proti srsti je im spojená Európa ako taká. Neexistujú tu hrozienka na voľné vyzobkávanie – existuje len celý koláč. Ekonomický a politický rozmer spájania sa Európy sú dve strany jednej mince. Tou mincou je, či sa nám to páči, alebo nie, euro.
Ak súčasná kríza niečo ukazuje, nie je to neživotnosť spoločnej meny. Všeličo mohlo byť dnes inak, keby sa pri zavádzaní eura nepodceňovali politické aspekty. Mene nestačí centrálna banka, ktorá stráži infláciu. Mena potrebuje rozpočet a politiku. Nepomer medzi vývojom na severe a na juhu eurozóny alebo, ak chcete, v centre a na periférii, mohol byť riešiteľný elegantnejšie a na prospech všetkých.
Európski politici sa musia prestať správať ako rukojemníci „expertov“, ktorí sa vyznačujú akurát tým, že im zásadne nič nevychádza. Počnúc predpoveďami vývoja pred krízou, končiac radami, ako ju riešiť. Alebo ich musí nahradiť garnitúra, ktorá si pod slovom „vízia“ nepredstavuje len výsledok najbližších volieb. Ak taká v dnešnej Európe vôbec existuje.