Mliečna vojna
Dnes už v Európe takmer nikto nehladuje, lebo potraviny sú relatívne lacné a dostupné. To slovo relatívne je namieste, lebo dostupnosť a kvalita sa navzájom dosť vylučujú. A tak možnosť konzumovať skutočné potraviny, a nie ich náhrady, je výsadou tých, ktorí sú dostatočne solventní.
V našich končinách je situácia ešte horšia. Zákazníci s priemerným platom o niečo vyšším ako 700 eur sú nesmierne citliví na ceny potravín, na ktoré stále vynakladajú značnú časť zo svojho spotrebného koša. Obchodné reťazce preto presne vedia, čo na nich platí – slogany, ktoré upozorňujú na nízke ceny.
Čo na tom, že v jogurtoch zahustených škrobom a gumou guar sa takmer žiadne živé kultúry nenachádzajú, a tak sú „lahodné“ aj niekoľko týždňov po dátume spotreby? Čo na tom, že odstredená voda v tetrapakovom balení, nazývajúca sa nevedno prečo mlieko, sa tiež len tak nepokazí? Nič to, hlavná je cena!
A práve o cenu ide. Vo vzťahu farmári – mliekari – obchodníci ťahajú producenti a spracovatelia mlieka dlhodobo za kratší koniec. Keďže výkupné ceny mlieka minulý rok vzrástli takmer o 16 percent, jeden z veľkých spracovateľov si za svoje jogurty zapýtal aj vyššiu cenu. A oheň bol na streche.
Vojna dvoch veľkých spoločností môže mať vplyv na celý trh s mliečnymi výrobkami. Veľkého hráča na chvíľu nahradí niekto lacnejší, takže zákazník bude spokojný. Lenže časom sa cena tak či tak zvýši. Akú možnosť budú mať ľudia potom? Menej jesť alebo – čo je pravdepodobnejšie – kupovať ešte nekvalitnejšie produkty…