Vyhodené peniaze
Ruku na srdce. Kto si takto o týždeň či o dva po týchto voľbách, bez ohľadu na víťazov a porazených, nepovie: No, aspoň je to už za nami?
Kampaň pred voľbami 2012 u nás nanovo definovala význam slov: agresívna či špinavá. To však nie je to jediné, čo sa o nej dá povedať. V skutočnosti aj veľmi agresívna kampaň môže byť, aspoň teoreticky, pre voliča aj informačne prínosná. Kampaň môže byť otravná či málo nápaditá, no napriek tomu môže ísť volič do volebnej miestnosti, aspoň teoreticky, aj celkom slušne poučený.
Dá sa to povedať o tejto našej konkrétnej kampani? Ani len teoreticky nie.
Táto kampaň bola špinavá okrem iného preto, že mnohými, aj mimoriadne závažnými, obvineniami v nej jednotlivých politických súperov nečastovali osoby s konkrétnymi menami a tvárami. Tie by totiž nielen niesli zodpovednosť, ale – a to je dôležité – svojimi menami a tvárami by aj dávali najavo, že to myslia vážne a že sú o svojej pravde presvedčení. To sa o rôznych dokumentoch a spisoch, či už ozajstných, celkom fiktívnych, alebo niečo medzi tým, tajomne sa zjavujúcich na anonymných internetových stránkach, povedať nedá. Kampaň sa tak vôbec nevyčírila, i keď mnohí (právom) naštvaní ľudia si asi mysleli opak. Pravdou je, že kampaň sa takto totálne zahmlila.
Táto kampaň bola agresívna, pretože obvinenia sa ku koncu striedali s rýchlosťou, ktorá už sama osebe vylučovala možnosť akejkoľvek aspoň trochu rozumnej debaty. Agresívna bola i preto, lebo mnohým politikom uvedené okolnosti vôbec neprekážali v tom, aby robili zo svojich voličov rukojemníkov prostých emócií: buď nám veríte, alebo kašleme na vás.
Táto kampaň bola otravná a nenápaditá, pretože žiadna z politických strán sa nezmohla na to, aby povedala niečo nové. Smeru možno slúži ku cti, že sa namiesto vyvolávania strachu snažil o čisto pozitívnu kampaň. Akurát, že tá kampaň akoby sa niesla v duchu: Čím menej povieme, tým je väčšia šanca, že si neublížime. Toto motto platí bez zvyšku aj o strane Most – Híd.
SDKÚ sa rozhodla hovoriť zoširoka, no práve dzurindovci by viac než kto iný urobili lepšie, keby radšej cudne mlčali. Ich snaha o slovenské politické retro („boj proti korupcii“, „boj za spravodlivosť“) pôsobila po tom všetkom ako urážlivá a absurdná päsť na oko. Dumky predsedu KDH o socializme si sotva zaslúžia vážnejší komentár. Kreatívnosť Igora Matoviča a jemu podobných? Iste, keď sa politici postavia na hlavy a nohami pritom budú žonglovať s horiacimi fakľami, asi to bude nápadité. No dať im preto spravovať štát?
Drvivej väčšine z nás za touto kampaňou ľúto veru nebude. Kampaň pred voľbami 2012 nanovo definovala obsah ešte jedného pojmu: vyhodené peniaze.