Idylka, ktorá neškodí
Na našej parlamentnej scéne sa rozhostila idylka, ktorá vyzerá až pripekne na to, aby bola pravdivá. Alebo aby aspoň trvala dlhšie ako do prvých schôdzí vlády a poslaneckého zboru.
Najdôležitejšia správa dnešného dňa – o tom, že Smer bude vládnuť sám – bola zároveň tou najmenej zaujímavou. Už v nedeľu nadránom bolo jasné, že nik nevstúpi do koalície so stranou, ktorá v parlamente získala 83 kresiel.
Rachot balvana, čo vtedy spadol z pliec Jána Figeľa a možno aj Bélu Bugára, bol počuť po celej krajine. Nepochybne ich nenadchýnala predstava, že by ich okolnosti donútili volebný debakel korunovať ešte aj „kolaboráciou“ so Smerom – v prípade, že by nezískal absolútnu väčšinu alebo, nebodaj, že by opäť teoreticky hrozila vláda Smeru s Jánom Slotom.
Jasné to muselo byť aj Robertovi Ficovi. Jeho ponuka opozičným stranám na vstup do vlády bola už len formalitou. Napriek tomu ju urobil a zachoval tak dekórum. Tým sa však idylka iba začala. Ponuky, ktoré dal opozícii na obsadenie funkcií vo vedení parlamentu, v kontrolných orgánoch a výboroch, prevyšujú doterajšie zvyklosti a, samozrejme, prevyšujú aj to, ako sa pravica správala k Smeru, keď vládla ona. Žeby u nás naozaj nastávala nová politická kultúra – aj bez patetického rečnenia o nej?
Skôr platí to, čo platí o ponuke zrušiť trestnoprávnu imunitu: ide o pragmatické pohnútky. V situácii, keď si Smer v parlamente môže dovoliť takmer čokoľvek okrem ústavných zákonov, musí našľapovať veľmi opatrne. Tak, ako si môže dovoliť „čokoľvek“, to „čokoľvek“ sa môže veľmi ľahko interpretovať ako arogancia väčšiny, diktát… Súdiac podľa toho, ako sa u nás pred voľbami o šanci jednofarebnej vlády Smeru hovorilo zásadne ako o hrozbe, je evidentné, že veľa „mienkotvorných“ ľudí je na takú interpretáciu už vopred nastavená. Stačí zámienka a idylka sa v tej chvíli rozsype na márne kúsky.
Fico je očividne odhodlaný také zámienky neposkytovať. Keď už pravica odmietla vstup do vlády, musí jej aspoň otvoriť dvere do všetkých možných kontrolných inštitúcií. O nič iné predsa nešlo ani pri ponuke na koalíciu. Líder Smeru chce využiť volebné víťazstvo na to, aby svoju stranu zbavil imidžu slotovcov a mečiarovcov z rokov 2006 až 2010.
Koalícia z niektorou zo stredopravých strán by bola sama osebe prelomením veľkého tabu. Nie náhodou sa Mikuláš Dzurinda tak veľmi vzpieral toto tabu zrušiť – znamenalo by to totiž aj koniec ilúzie o SDKÚ ako jedinej záruke demokracie u nás… Takto sa bude musieť Fico pokúšať rušiť toto tabu aspoň priebežnou ústretovosťou.
Predseda Smeru zatiaľ ukazuje, že je schopný učiť sa. To však ešte nehovorí nič o tom, či takouto schopnosťou oplývajú aj jeho ľudia. Trvanie idylky bude osudovo závisieť práve od nich. Kým však ešte trvá, užívajme si ju: nikomu neškodí, práve naopak.