Šetriť a nekradnúť
Hovorí sa nekrič hop, kým nepreskočíš. To však neznamená, že pred tým skokom sa nedá občas povzbudzovať. Keď Smer nahlas uvažuje o tom, ako zoštíhli štátnu správu, povzbudiť by sme ho mali. Pretože taký skok by bol v záujme nás všetkých.
Samozrejme, ak to má mať šancu na úspech, musí sa to spraviť teraz, na začiatku volebného obdobia. V momente, keď sa všemožné úrady obsadia konkrétnymi ľuďmi, bude na zoštíhľovanie neskoro. Asi tak, ako keď si dosluhujúca vláda najprv podľa koaličného kľúča porozdeľovala všetky fleky a potom sa snažila vydávať direktívy o šetrení.
Robert Fico je etatista a nijako sa tým netají. Možno ho teraz situácia dovedie k tomu ukázať nám, že „silný štát“ nemusí vôbec znamenať napuchnutý a nevýkonný kolos. Keby sa to podarilo akurát Ficovi, bola by to v našich končinách, známych plytkou verejnou diskusiou a pokrúteným a skresleným chápaním každého politického smeru a ideológie, vcelku chutná irónia, nemyslíte?
Aká je to tá situácia, čo by ho mohla k tomu doviesť? Ekonomická. Žijeme v časoch dlhových bŕzd a krutých fiškálnych obmedzení. Trestom za neopatrné nakladanie s verejnými peniazmi dnes už nemusí byť zopár štipľavých komentárov v novinách. Trestom môžu byť konkrétne a nepríjemné sankcie Európskej komisie. Sami sme sa k tým pravidlám hrdo prihlásili.
Čo musí v takej situácii urobiť vláda? Znie to jednoducho: šetriť, nekradnúť, popritom sa usilovať plniť program, s ktorým vyhrala vo voľbách. Každý, kto na Slovensku žije dlhšie ako dva týždne, dobre vie, že v realite na tom nič jednoduché nie je.
Napríklad šetrenie, pri ktorom štát prepustí nejakých úradníkov, lenže ich prácu si začne objednávať v externých firmách, je paródiou na šetrenie. A často-prečasto to býva aj v rozpore so zásadou nekradnúť, keďže výber tých externých firiem býva iba obyčajnou straníckou „malou domov“.
Fico si musí dávať sakramentský pozor na ľudí, ktorých do funkcií pustí. Nielen preto, lebo už jednu skúsenosť má – a ak by chcel opäť počas vládnutia vymeniť jedenásť ministrov a podministrov, boli by to teraz už iba samí nominanti jeho Smeru. Pozor si musí dávať i preto, lebo kradnúť sa dá celkom dobre aj zo štíhleho štátu – rovnako dobre ako z toho, ktorý máme dnes. Toľko nateraz k špekuláciám okolo menoslovu budúcich ministrov…
Čo sa jeho programu týka, platí o ňom to isté čo o všetkých ostatných politikoch. Ak chcete, aby vám ľudia odpustili, že skutočnosť nie je taká ružová, akú ste im sľubovali, musíte byť bez poškvrny. Vonkoncom ešte nie je isté, že kríza sa chýli ku koncu. Vláda, ktorá chce ľuďom vysvetľovať, že časy sú nejednoduché, nemôže začať lepšie ako šetrením na sebe samej. Ale bez chytráckych „malých domov“, bez kradnutia a zároveň tak, aby ten štát konečne aj fungoval. To nie je málo. To by bolo viac ako dosť.