Paradoxy
Mantinely, v ktorých sa reálne pohybuje politická moc, sú v liberálnej demokracii relatívne úzke. Teraz je situácia natoľko špecifická, že sú nastavené ešte užšie. Priestor na to, aby nová vláda mohla prijímať nejaké populárne opatrenia, ktoré by občania pocítili priamo na svojich peňaženkách, je minimálny. Ak chce teda nový kabinet získať pozitívne body, musí ich hľadať inde.
Možno práve preto sa Robert Fico snaží upriamiť pozornosť na otázky týkajúce sa politickej kultúry. To, že svojimi návrhmi prekvapuje, ba priam šokuje, však nie je problém Roberta Fica, ale tých, ktorí žijú v zajatí svojich čierno-bielych predstáv a nedokážu si ani len pripustiť, že ich politickí oponenti nie sú stelesnením diabla, ale iba ľudia s iným názorom.
Presun z politického suterénu, do ktorého nás v 90. rokoch doviedol Vladimír Mečiar, už síce máme za sebou, ale ďalej ako na prízemie sme to zatiaľ nedotiahli. Preto každý návrh, ktorý Slovensko posúva smerom k zavedeným európskym štandardom, treba len privítať. (Samozrejme, za predpokladu, že nepôjde iba o prázdne gestá.)
Bude obrovským paradoxom, ak Fico presadí čo i len zlomok z toho, čo avizoval, lebo na rozdiel od predchádzajúceho kabinetu, ktorý sa neustále zaklínal novou politickou kultúrou, by to urobil politik ešte donedávna podozrievaný z autoritárskych sklonov.
Nuž, ako hovorí klasik: to sú ale paradoxy.