Kampaň za ušami
Prípad exministra hospodárstva Pavla Ruska, ktorého obvinenie v kauze privatizácie Paroplynového cyklu vydržalo presne desať dní, kým ho zrušil dozorujúci prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, dokladá názorne, prečo u nás tak málo ľudí dôveruje spravodlivosti.
Nie preto, lebo bol Rusko obvinený, ani nie preto, lebo prokurátor jeho obvinenie zrušil. Také veci sa stávajú. Spravodlivosti je u nás ťažké veriť pre ten humbug, ktorý sa okolo nej deje.
Keď si ľudia v novinách prečítali (alebo započuli v televízii) vety typu: „Gorila má prvého obvineného“, „Gorila vycerila zuby“, či „Za Gorilu stíhajú Ruska,“ nemohli nespozornieť. Nie po tom, ako mesiace počúvali, že spravodlivosť sa tentoraz naozaj nezastaví pred žiadnym menom, pred žiadnou funkciou. Nie po tom, čo sa minister vnútra Daniel Lipšic na svojich tlačových besedách predstavoval ako rytier bez bázne a hany, ktorý garantuje, že vyšetrovanie spisu, ktorý pohol parlamentnými voľbami, sa dovedie až do konca. A už vôbec nie po tom, ako tento minister vzápätí po vznesení obvinenia vyhlásil: „Pavol Rusko bol prvý, ale nebude posledný obvinený.“
Keď si tí istí ľudia teraz prečítajú, že podľa prokurátora vyšetrovateľ, ktorý obvinenie vzniesol, „rozhodol unáhlene, predčasne a nesprávne“, čo im asi preblesne hlavou? Nuž asi to, že opäť počúvajú starú známu pesničku: o spravodlivosti sa u nás dobre reční, politici si na nej zbierajú body, no keď príde na vec, je bezzubá. Každý, kto im chce teraz vysvetľovať, že veci nemusia byť také jednoduché, ako sa zdajú na tlačovkách, bude ťahať za kratší koniec povrazu.
Rusko ako minister rozhodoval len o predaji 10 percent PPC – a tie nepredal. Naopak, na vládnej internetovej stránke bola zavesená analýza jeho rezortu, podľa ktorej bol predaj pre štát nevýhodný. Bol to však Fond národného majetku, ktorý ešte predtým predal 90 percent PPC. Išlo najmä o nominantov SDKÚ a KDH, ktorí mali vtedy vo fonde väčšinu a ktorí za nevýhodnú privatizáciu zdvihli ruky. A čo teraz?
Nevedeli ctené dámy a páni, že dvíhajú ruky za to, aby bol ošmeknutý štát? Ak nevedeli, ako by to asi riešil zákon o hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov za spôsobené škody, o ktorý sa dlhodobo snažia práve ľudia z blízkosti Daniela Lipšica? No a ak o tom vedeli, ako je možné dokázať im to?
Keby sa politici menej starali o svoj imidž, možno by vyvolávali menšie očakávania. Lenže aj menšie sklamania po tom, čo imidž narazí na realitu. Keby sa ministri vnútra nepokúšali zviditeľňovať na čiastkových výsledkoch vyšetrovania, možno by aj vyšetrovatelia pracovali pokojnejšie. A robili by menej chýb. Spravodlivosť nesmie zaujímať, ktorý minister je nám sympatický a ktorý exminister nesympatický. My nevieme, či Rusko nemá niečo za ušami. Vieme však, že Lipšic má za ušami kampaň, ktorú si robil na Gorile. Vieme tiež, že by bolo lepšie, keby u nás ľudia verili viac spravodlivosti ako politickým primadonám.