Mesto milión
Možno vás zaskočí otázka, kde v Bratislave nájdeme majestátny, ale chátrajúci Esterházyho palác zo 17. storočia, pod ktorým bude jedného dňa parkovisko. Kde pod hradným bralom sa Bratislavčania i návštevníci mesta mohli chodiť kúpať, ale nechodia, pretože rozostavaný bazén z obdobia druhej svetovej vojny takmer v centre mesta nikoho nezaujíma?
Vedeli ste, že Bratislavu navštívili Alfred Nobel, Albert Einstein, Jules Verne či Ludwig van Beethoven? Koho nasrdil nález vzácnych gobelínov v Primaciálnom paláci? Čo bolo na Hviezdoslavovom námestí skôr, než sa stalo bratislavskou promenádou? Prečo sa niekto usiluje znovu osadiť sochu Márie Terézie na miesto, kde ju kedysi sami Bratislavčania zničili?
Čo to bolo Lido, Korzo, Tabačka? Kto a prečo zbúral nádhernú synagógu s baňatými vežami kúsok od Dómu sv. Martina? Kde bol Dom lodníkov a kde na nábreží sa dodnes mohol pod storočnými platanmi hrať minigolf, ale nehrá, a ani platany tam už poväčšine nestoja? Viete, kde ležal Zuckermandel a ako vyzerá romantická ulička Strmá cesta?
Nie, táto nekonečná hodina otázok z histórie Bratislavy bez načrtnutia odpovedí nie je samoúčelná. Chce presvedčiť, že miera neznalosti reálií našich rodných miest je bezodná. Stavila by som sa, že skôr ako na prechádzku po nádhernej bratislavskej secesii v okolí Šafárikovho námestia zoberieme priateľky spoza hraníc na UFO na Novom moste. Odtiaľ spolu s čajkami pohľadom preletíme cez Staré Mesto i čudné Au Cafe na panelákmi posiate bývalé lužné lesy Petržalky.
Obzrieme si ešte čudesnejšieho Svätoplukovho koňa na Hrade a matne si spomenieme na akési spory okolo neho – v tom lepšom prípade. V tom horšom ich zoberieme na celodenný výlet do Auparku. Mimochodom, postupne okliešťovaný park vedľa neho vznikal v časoch, keď za morom ešte iba kládli základy USA. Zaujímavé, však?
Nie, ani dokazovanie miery neznalosti histórie miest, po ktorých denne chodíme, nie je samoúčelné. Je smutným konštatovaním, že ruka v ruke s neznalosťou sa mestom prechádza nezáujem a spolu s ním sa do našich sídiel (a duší) vkráda ľahostajnosť k tomu, čo sa s nimi deje. Nespočetné, väčšinou aj márne petície za záchranu zvyškov pôvodných krás a romantickej atmosféry bývalého kráľovského mesta svedčia o tom, že vrúcnejší vzťah máme k Mac-hamburgerom ako k Rybnej bráne zo 14. storočia hneď vedľa.
Dokazuje to, že bez vzťahu k svojmu mestu otvárame cesty pre jeho postupnú degradáciu v mesto milión, akých je po svete ako maku. Že bez vzťahu k svojmu rodisku dovoľujeme „rozvíjačom“, aby srdce našich dejín zabetónovali novými a novými unifikovanými sklenenými monštrami s umelou zeleňou, zato bez kúska „ducha“. Že bez vzťahu k svojmu mestu dávame možnosť niekoľkým jednotlivcom, aby si s ním a s nami v ňom robili, čo chcú – čo im nesmierne vyhovuje.
Veľká hyper super sklenená kocka v centre znamená veľké peniaze. Potom už logicky nasleduje otázka, čia súkromná ruka myje čiu ruku mestskú. Komu vyhovuje náš nezáujem, kto na ňom stavia? A za koľko? A mne sa natíska už iba jedna logická otázka: „Na koľko?“