Hranice luxusu
Dieru v štátnom rozpočte chce nová vláda zaplátať vyššou daňou z tzv. luxusných nehnuteľností. Ak si ľavicový kabinet bude chcieť uchovať svoj sociálny imidž, bude v tejto otázke musieť postupovať veľmi citlivo a obozretne, lebo hovoriť u nás v prípade bývania o luxuse je dosť odvážne.
Kým v Európskej únii pripadá na tisíc obyvateľov priemerne 420 bytov, v Nemecku dokonca až 480, u nás je to len 320 bytov. Podľa minuloročných výsledkov Eurostatu v stiesnených pomeroch býva takmer 40 percent Slovákov, čo je dvojnásobok priemeru EÚ.
Navyše sídelná štruktúra silne determinuje spôsob bývania. Keďže na Slovensku viac ako 40 % populácie žije na vidieku, je preto celkom prirodzené, že máme nadštandardne veľa rodinných domov. Odráža sa v tom kus našej mentality, kde vlastníctvo nehnuteľnosti sa považuje stále za najlepšiu investíciu a ochranu úspor pred znehodnotením meny. Ako sa hovorí v jednej hre Radošinskeho naivného divadla: „Môže mať Slovák väčší sen, ako vlastniť vlastný dom?“
V skutočne bohatých spoločnostiach sa však obyvateľstvo nefixuje na nehnuteľnosť, lebo tá ho obmedzuje v pracovnej mobilite. V nájomných bytoch tak na Západe býva až 40 – 50 % ľudí. U nás však prakticky tento druh bývania neexistuje.
Čo teda na prvý pohľad vyzerá ako luxus, je v skutočnosti draho zaplatené nižšou infraštruktúrou, nižším vzdelaním, a teda aj nižšími príjmami, čo má vplyv na celkovú kvalitu života. Netreba zabúdať, že svojpomocne postavené domy, napriek trhovej cene, sú oveľa lacnejšie ako nové byty v hociktorom krajskom meste.