Paradoxy
Stačili jedny voľby a všetky politické strany akoby sa zrazu zmenili. Predstavitelia Smeru sú samý úsmev, prekypujú ústretovosťou. Tí, čo donedávna sedeli vo vláde, si zatiaľ na víťaza netrúfnu, čakajú ich najprv vnútropartajné zemetrasenia.
V SDKÚ je prepriahanie isté, v KDH si ostrí zúbky nová generácia politikov a hádam aj hviezdna stálica Béla Bugár si začne hľadať v Moste-Híd mladšieho nástupcu. V tejto súvislosti sa Igor Matovič, ktorý nemá za sebou nijakú stranícku štruktúru, iste usmieva popod fúzy. Aspoň kým nenarazí na prvé dôležité hlasovanie v Národnej rade, keď poslanci z jeho klubu prejavia nezávislé postoje.
Za výraznú povolebnú zmenu sa dá označiť aj správanie SaS. Presnejšie tvrdenie jej činovníka Jozefa Kollára, že nijaká parlamentná strana si nemôže dovoliť byť deštruktívnou. Po tom, čo SaS bola až taká „konštruktívna“, že povalila vlastnú vládu…
Pred šiestimi rokmi vznikla podobná situácia. Opozícii trvalo rok, kým sa spamätala z volebnej prehry, jej funkciu museli nahradzovať kritické médiá. Pravda, teraz pravica zaznamenala drastickejšiu porážku. Najbližšie štvorročné obdobie pre ňu nevyzerá ružovo, skôr červeno. Ak sa bude môcť na niečo spoľahnúť, tak iba na chyby jednofarebnej vlády. Tak či tak, osud slovenskej pravice bude vo svojich rukách držať Robert Fico. Život, to sú paradoxy.