Stačí tak málo
V SDKÚ je rušno. Aspoň pri pohľade na správy o množiacich sa nádejných predsedoch. Žeby v strane Mikuláša Dzurindu po odchode Mikuláša Dzurindu zavládla vnútrostranícka demokracia? Je to možné, ale z hľadiska tejto strany to nie je to najzaujímavejšie.
Je dojemné, keď chce napríklad Pavol Frešo priviesť SDKÚ „späť ku koreňom“. Len v ktorej záhrade tie korene hľadať? Korene SDKÚ totiž určite neboli „ľudové“, ako sa to snaží Frešo maľovať. Strana vznikla ako ministerský klub počas prvej Dzurindovej vlády, keď si premiér prisvojil koalíciu SDK. Členská základňa sa potom vytvárala zo zbehnutých „kádehákov“ a bezprizorných členov upadajúcej Demokratickej únie. Neskôr prichádzali ľudia z Demokratickej strany (Ivan Mikloš, Ľudovít Kaník, ale aj Frešo) a až v ďalšom rade dôležitosti bezpartajní.
Aká teda ľudová strana? Členstvo v SDKÚ bolo od začiatku viac otázkou kariéry než presvedčenia. Nálepka „proreformnej“ strany sa zrodila až v ére druhej Dzurindovej vlády. Vtedy sa z nej stala dogma, o ktorej sa nepochybuje. Dokonca až natoľko, že „záchrana reforiem“ mala v roku 2006 ospravedlniť spojenectvo s mečiarovcami. Dzurindovci boli skrátka raz a navždy „proreformní“. Aj keby neurobili takmer nič, ako napríklad za minulej vlády.
Volebné výsledky SDKÚ nikdy neboli oslnivé, Dzurinda však dokázal z minima vytĺcť maximum. SDKÚ ako strana elity pre elitu prakticky trinásť rokov ovládala veľkú časť biznisu v našom štáte (a biznis striedavo ovládal ju), rozmiestňovala svojich ľudí od najnižších poschodí moci po tie najvyššie, rozhodovala, kto bude zarábať a kto nie, a nárokovala si hlavné slovo dokonca aj pri tom, kto má byť u nás označovaný za demokrata a kto nie. Naviazané na ňu boli bezmála všetky ekonomické think-tanky, protežovali ju politicky a mediálne vplyvné skupiny tretieho sektora…
Toto všetko bolo po viac ako celé jedno desaťročie skutočné zázemie „lídra slovenskej pravice“. Nie členská základňa, nie masová voličská podpora. Kde je to všetko dnes? A kde to všetko bude zajtra?
Kto z nádejných kandidátov na predsedu dokáže z minima vytĺkať maximum ako Dzurinda? Čo sľúbia všetkým tým záujmovým skupinám? Že „strana stratila kontakt s občanom a mala by sa vrátiť k svojim ľudovým, kresťanským a demokratickým koreňom“ (Frešo)? Alebo boj proti korupcii (Lucia Žitňanská)? Alebo sa budú navzájom pretláčať bratislavská s košickou klikou (Žitňanská kontra Viliam Novotný)?
V SDKÚ majú zatiaľ jediné šťastie v nešťastí v tom, že Richard Sulík je pre veľkú časť dzurindovskej klientely predsa len príliš silná káva, Most-Híd má svoju vlastnú klientelu a KDH zasa príliš špecifické ideologické nároky. Dokedy, to sa uvidí. V každom prípade, politický príbeh o bubline, ktorá dokáže spľasnúť z večera do rána a ktorú sa zdá byť nemožné opäť nafúknuť do pôvodnej veľkosti, je poučný. Mali by ho pozorne študovať v každej politickej strane u nás. Od najmenšej po najväčšiu. Stačí tak málo a všetko je inak…