Teplé miesta v teplárňach
Slovensko sa už roky potáca medzi dvoma extrémami. Čo je štátne, to je neefektívne, a preto treba všetko sprivatizovať, kričia jedni. Z druhého tábora zaznieva rázne nie s argumentom, že vinou privatizácie si poniektorí namastia vrecká a v konečnom dôsledku len vzrastú ceny, nehovoriac o províziách, ktoré celý proces sprevádza.
Podobné argumenty zaznievajú samozrejme aj v prípade mestských teplární. Z hľadiska spotrebiteľa je však vcelku jedno, kto mu dodáva teplo, ak to robí lacno.
Priemerná bratislavská domácnosť zaplatí za teplo z ústredného kúrenia a ohrev teplej vody približne 150 eur mesačne (pre objektívnosť treba povedať, že v prípade teplej zimy jej vrátia preplatok).
Ak za takéto peniaze dokážu ľudia pevným palivom vykúriť celý rodinný dom v oveľa nepriaznivejších klimatických podmienkach, nehovoriac o tzv. nízkoenergetických budovách, kde predstavujú náklady doslova zlomok, tak sa dá povedať, že obyvatelia bytoviek platia viac ako dosť.
A preto majú právo pýtať sa, na čo idú ich peniaze. Ten, kto to urobí, zistí, že manažéri majú rôzne benefity, o akých sa iným ani len nesníva.
Môcť každý mesiac služobným autom prejsť aj na súkromné účely 3 000 kilometrov (v mestskej firme), štedré odstupné či služby plastického chirurga niečo stoja.
Odpoveď na dilemu, či privatizovať, alebo nie, teda znie: podniky, ktoré zo svojej podstaty vytvárajú monopol, nemá veľký zmysel privatizovať. Čo však urobiť treba, je posilniť kontrolné mechanizmy, aby sa z takýchto miest nestali len odkladiská pre kamarátov rôznych politikov, ktorí si na volebné obdobie prídu užiť svoje teplé miestečko.