Sám sebe hruštičkou
Bez ohľadu na to, v koľkých prípadoch sa potvrdí podozrenie Miroslava Lajčáka, že za jeho predchodcu sa na ministerstve zahraničných vecí podpisovali rozličné "fantómové zmluvy" s kamarátmi, je zjavné, že všetko v poriadku tam nebolo.
Keď šéf diplomacie prepustí sedemdesiat kariérnych diplomatov a prijme osemdesiat sedem nových ľudí, väčšinou čistých straníckych nominantov, môže mať pre svoje počínanie iba jedno ospravedlnenie: revolúciu.
Lenže nástupom kabinetu Ivety Radičovej pred dvoma rokmi nedošlo k žiadnej revolúcii a Mikuláš Dzurinda nebol žiadnym disidentom, ktorý by akosi pochopiteľne dával prednosť ľuďom, ktorým dôveruje, pred predstaviteľmi „bývalého režimu“. Jeho predchodcom na poste nebol Andrej Gromyko, ba ani Bohuš Chňoupek. Naša diplomacia bola pred Dzurindom normálne fungujúca inštitúcia členského štátu Európskej únie a NATO. Na čele tejto inštitúcie stál Miroslav Lajčák a pred ním Ján Kubiš, o ktorých sme ani z Dzurindových úst väčšie odsudky nepočuli.
Skrátka a dobre, na ministerstve nevládol pred rokom 2010 žiaden „bývalý režim“, ktorý by bolo treba znegovať. Rezort staval na profesionalite zúčastnených a na kontinuite ich výkonu bez ohľadu na to, ako sa práve volá predseda či predsedníčka našej vlády. Kontinuitu, ktorá je v diplomacii demokratického štátu možno dôležitejšia ako čokoľvek iné, ctili nielen dvaja menovaní Dzurindovi predchodcovia, ale aj ich predchodca Eduard Kukan. A pre neho to bol rozhodne ťažší oriešok, keďže rezort prevzal po mečiarovských „hruštičkách húževnatých“.
Prečo sa potom Dzurinda správal takto nehorázne amatérsky? Bolo by asi nespravodlivé iba skonštatovať, že takto to vyzerá, keď dostane diplomaciu do rúk SDKÚ. Nebola by to ani pravda – už len vzhľadom na toho Kukana. Odpoveď bude skôr tkvieť v samotnom exministrovi.
Pre Dzurindu, o ktorom sa kedysi hovorilo, že by mohol zamieriť kamsi do Bruselu (dnes to znie neuveriteľne, ale naozaj sa o tom špekulovalo), muselo byť naše ministerstvo zahraničných vecí pred dvoma rokmi len malou náplasťou na poranené ego.
Nestal sa po tretí raz predsedom vlády, pričom túto funkciu musel prepustiť žene, ktorej ambície boli minimálne rovnako silné ako tie jeho. Reagoval preto ako vodca, ktorý ešte nepovedal svoje posledné slovo. Na ministerstve začal okolo seba zhromažďovať čo najväčší okruh svojich straníckych verných, ktorých odmieňal pozíciami.
Konal očividne bez obáv z toho, že ohrozuje profesionálny chod rezortu, ktorého bol dočasným správcom. Aj tu je vidieť, ako veľmi už pripomínal Vladimíra Mečiara: princíp, že na prvom mieste sú záujmy predsedu, potom záujmy strany a až na koniec záujmy štátu, ctili obaja lídri až znepokojivo rovnako.
Nie, v roku 2010 nenastala v rezorte diplomacie žiadna revolúcia. To len Dzurinda sa pokúšal robiť sám sebe „hruštičku húževnatú“. Na viac už nemal.