Kde nájsť rast?
Bola to už tak trocha nuda. V absolútnej väčšine štátov Európskej únie donedávna vládla pravica. Túto dominanciu nabúral aj výsledok slovenských parlamentných volieb, ale povedzme si úprimne, všetci viac sledovali, ako sa vyvinie prezidentský súboj vo Francúzsku.
Jeho víťaz socialista François Hollande má teraz šancu trocha zmeniť rozloženie síl v Európe. Čo nie je zlá vec. Veď prílišná jednofarebnosť demokracii nikdy nesvedčila. Hollande však musí ukázať oveľa viac, ako len opakovanie niekoľkých predvolebných sľubov. Škrty, škrty, škrty, znelo z únie vlani. Rast, rast, rast, prichádza tohtoročná ozvena. Na nej sa dostal Hollande do Elyzejského paláca.
Lenže vytvorenie fiškálneho paktu, hoci sa nerodil ľahko, bolo v porovnaní s niečím, čo sa začína nazývať pakt rastu, malinou. Dá sa dlho diskutovať, či je správne, aby takmer všetky štáty Európskej únie sledovali rovnakú rozpočtovú politiku. Relatívne ľahko sa však dá určiť, že deficit verejných financií môže byť len tri percentá HDP.
Ako sa Európa dohodne na raste? Aký bude vysoký? Budú krajiny musieť dosiahnuť nejaký minimálny rast, lebo inak dostanú pokutu od Európskej komisie?
Jasné, ide možno o trocha prehnané otázky. Rast však nepríde sám od seba. Akokoľvek si ho budeme želať a zaklínať sa ním vo volebných kampaniach. A začať zrazu rozhadzovať peniaze okolo seba tiež nevyzerá ako úplne najlepší nápad.
Samozrejme, na európske úspechy čaká celý svet. Ľavicový magazín American Prospect dokonca spojil Hollandovu výhru s víťazstvom Baracka Obamu v novembrových prezidentských voľbách. Stačí vraj, ak bude francúzsky prezident katalyzátorom posunu Európy od dusivého režimu úspor k energickému rastu, pretože slabá európska ekonomika je hlavnou hrozbou pre súčasného šéfa Bieleho domu v boji za znovuzvolenie.
Obama by sa však určite nemal spoliehať na Hollanda. Len ťažko nájsť spôsob, ktorým by sa dala zo dňa na deň naštartovať európska ekonomika prakticky z ničoho. A zatiaľ ho nepredstavil ani Hollande a už vôbec nie radikálno-extrémistické pravo-ľavé zoskupenia v rôznych štátoch Európy. Tie zabodovali vo voľbách vo Francúzsku i v Grécku a myšlienkovo ich často spája práve odpor k riešeniam pod hlavičkou Európskej únie.
Ľudia, ktorí ich volili, sa nechali opiť rožkom, že všetko môže byť v poriadku mávnutím čarovného prútika. Stačí len nájsť vinníkov. Najlepšie, ak by to boli bohatí imigranti. Rast však nepríde z prázdnych rečí. Nepríde ani, keď všade postavíme diaľnice a železnice. Na to, aby sme ho dosiahli, musí po týchto tepnách prúdiť tovar a navrhovať ich musia vzdelaní Európania.
A je nevyhnutné, aby únia v diskusii ako ďalej otvorila aj boľavé témy. Starnutie obyvateľstva, reformy penzijných a sociálnych systémov, migráciu, regionálne rozdiely, budúcnosť integrácie, postavenie veľkých a menších štátov v rozhodovacom procese. Nie, milí európski politici, s týmito témami ťažko vyhráte voľby. Je však na nich založená budúcnosť EÚ.