Druhé kolo
Francúzi, a najmä Gréci dali vo voľbách jasne najavo, že na boj s dlhovou krízou majú iný názor ako nemecká kancelárka Angela Merkelová. Nielen oni, ale prakticky celá únia na vlastnej koži pociťuje, že šetrenie a úsporné opatrenia nepriniesli želaný efekt. Všade, azda s výnimkou Nemecka, totiž dramaticky rastie nezamestnanosť.
Ako odstrašujúci príklad môže poslúžiť Španielsko, ktoré do začiatku krízy rástlo priam ukážkovým tempom. V HDP preskočilo i Taliansko a všetko nasvedčovalo tomu, že čoskoro dobehne i tie najrozvinutejšie krajiny EÚ. Po prepuknutí krízy novozvolený pravicový premiér Mariano Rajoy úzkostlivo dbal na plnenie všetkých želaní Berlína: priškrtil rozpočet a urobil všetky dôležité štrukturálne reformy pracovného trhu. Výsledok: takmer 5,6 milióna ľudí bez práce (cca. 25 %) čo je o 730-tisíc viac ako v apríli 2011 a o 3,8 milióna viac ako v apríli 2005.
Podobne čísla prichádzajú zo všetkých kútov Európy.
Po Hollandovom víťazstve vo Francúzsku je zrejmé, že eurokríza sa dostala do druhého kola. Nový šéf Elyzejského paláca prinavrátil do diskusie slovo rast, a keďže situácia je vážna, dokonca už aj viacerí konzervatívci ho začínajú skloňovať vo všetkých pádoch. Španielsky premiér Rajoy, jeho taliansky kolega Mario Monti, ako aj prezident Európskej centrálnej banky Mario Draghi volajú po európskom programe rastu.
Prezident Rady Európy Herman Van Rompuy zasa do Bruselu zvolal mimoriadny summit, na ktorom nový francúzsky prezident prednesie svoje návrhy na riešenie eurokrízy. Európska komisia podporuje Hollandove požiadavky, aby vznikli celoeurópske investície na podporu hospodárskeho rastu a pre vytváranie pracovných príležitosti.
Akoby si politici čoraz intenzívnejšie začínali uvedomovať, že len cez šetrenie cesta k prosperite nevedie. No Merkelová, ktorá začína byť čoraz osamotenejšia, sa nemusí obávať: fiškálny pakt sa nestane len zdrapom papiera a európski lídri sa dohodnú na kompromise, keď sa k „fiškálu“ dodá projekt rastu.
Rozhodujúcu signál pre ďalšie smerovanie eurozóny však príde z Grécka. Pôžička a euroval, ktoré Grécko získalo, mali svoj význam – pomohli zastaviť šírenie nákazy do ďalších krajín. Pravdepodobne to však nebude konečná cena, ktorú budú musieť Európania zaplatiť. Už niekoľko mesiacov sa nahlas hovorí o možnom bankrote Atén. Ak sa tak stane, zaplatíme to všetci, v prípade Slovenska pôjde o sumu tristo miliónov eur, ktoré si budeme musieť požičať.
V histórii však nepôjde o prvý ani posledný prípad, keď dlhy zostali nesplatené. V celej diskusii sa tak trochu zabúda, že samotné Nemecko, ktoré dnes všetkým ordinuje prísnu „rozpočtovú diétu“, by sa nikdy nezbavilo dlhov, keby mu v roku 1953 na Londýnskej konferencii neodpustili polovicu reparácii z 1. svetovej vojny, nehovoriac o veľkoryso odpustenom účte za 2. svetovú vojnu.
Ak má byť Európa jednotná a silná, musí sa dokázať nad určité veci povzniesť, aj keď to bude niečo stáť.