Len smelo vpred
Ak sa určité služby nazývajú sociálnymi, človek by očakával, že budú mať sociálny aj charakter, nielen názov. Taký človek by sa mýlil.
V našom „má dať – dal – štáte“ sa na čistú komerciu už dávno zmenili ešte aj tie príslovečné sociálne zariadenia. Skúste nájsť vo chvíli núdze najvyššej aspoň jedno zadarmo!
Sociálne služby nie sú modernou vymoženosťou. Pomoc zoslabnutým, starým či chorým je súčasťou našej výbavy, odkedy je ľudstvo ľudstvom. Rovnako hlúpe je preto tvrdiť, že sociálne služby sú nejakým prežitkom sociálneho štátu, ktorý si dnes už nemôžeme dovoliť. Sociálne služby nie sú ani moderné, ani prežité. Pomoc slabým členom komunity sa stane prežitkom až vtedy, keď sa stane prežitkom homo sapiens a už dočista ho nahradí homo avarus.
Samozrejme, nič nie je zadarmo, ani sociálne služby nie. Otázka však stojí tak, či sa môže štát, vyšší územný celok, mesto, obec… zbavovať povinnosti organizovať a poskytovať ich všetkým, čo ich potrebujú. Rovnako a nediskriminačne. Je jasné, že ak dnes mestá prudko dvíhajú cenníky doplatkov, ktoré majú za služby hradiť ľudia, ktorým sú určené, diskriminačný účinok sa nemôže nedostaviť.
I keď zákon vraj chráni dôchodcov tým, že poskytovatelia sociálnych služieb si od nich nebudú môcť zapýtať toľko, aby im z penzie nezostalo ani základné minimum, neznamená to, že chráni ich rodiny. Nesplatené sumy sa budú pekne hromadiť a evidovať ako dlh. A v rámci obce bude nejaký ten úradný supík čakať na smrť dotyčného „klienta“, aby s dlžobným výpisom čo najskôr nabehol za smútiacimi pozostalými.
Nič nie je zadarmo. Ani stopercentne dotované služby by neboli zadarmo. Niekto by to platiť musel. Lenže pointa je v tom, že „niekto“ to aj platí. Ten niekto sme my všetci.
Rozdiel medzi nami a stredovekom nie je v tom, že by sociálne služby vtedy vôbec neexistovali. Existovali aj vtedy ako charita: on sa nejaký ten obetavý homo sapiens, hnaný vierou či tradíciou, v komunite vždy našiel. Dnes však neplatíme dane iba preto a vtedy, keď si nejaký náš mocipán zmyslí viesť vojnu. Platíme ich okrem iného aj preto, že komunitou, ktorá nenechá slabých a starých žiť nedôstojne v ponížení, má byť štát. Výhodou je, že štát dokáže zabezpečiť to, čo charita celkom nie: rovnosť a nenáhodnosť v prístupe k tým členom komunity (štátu), ktorí potrebujú pomoc. Samozrejme, dokáže to iba vtedy, keď chce. Chce to náš štát?
Pomoc tým, ktorí ju vôbec nepotrebujú, sa u nás už roky vydáva za otázku morálky: je vraj nemorálne „trestať daňami bohatých za ich úspech či šikovnosť“. Pomoc slabým, chorým a starým sa zatiaľ pekne vydáva za otázku biznisu: sociálne služby majú čoraz viac plniť komerčné kritériá. To je skrátka pokrok po slovensky. Len smelo vpred, v ústrety stredoveku.