Spory o Grécko
Pred dvomi rokmi azda ešte mohli trhoví utopisti hovoriť o nevďačných Grékoch, ktorí sú rozmaznaní, keď odmietajú požiť trpký liek, ktorý im naordinovala múdra Európa. Hlúpe to bolo už vtedy, no možnosti boli ešte stále otvorené. Dnes už nie sú.
Gréci (a spolu s nimi Francúzi, Španieli a mnohí ďalší v Európe) neodmietajú nechutnú, ale zato účinnú medicínu. Odmietajú medicínu, ktorá je iba nechutná. Politika čistých škrtov im nepomohla. Naopak, recesiu akurát ďalej prehĺbila.
Súkromný sektor sa uprostred recesie akosi nechce správať podľa poučiek trhového utopizmu. Nezvyšuje svoje investície a produkciu iba preto, lebo štát si začal „zodpovedne“ osekávať jednu výdavkovú končatinu za druhou. Rovnako domácnosti, ktovie prečo, v atmosfére všeobecnej neistoty nemíňajú viac a nezvyšujú tak spotrebu – čím by potešili trhových utopistov, no sotva svoje deti. V recesii sa každý stará predovšetkým o svoje vlastné prežitie: biznis i domácnosti.
Kto sa v takejto situácii vlastne správa racionálnejšie? Politickí lídri v závese generácie ekonómov, ktorú splodili zlaté časy nafukovania bublín 80. a 90. rokov, alebo voliči, ktorí odmietajú očividne neúspešnú politiku?
Ak bolo Grécko európskym cvičným poľom pre túto politiku, rovnako dobre môže byť aj testom jej následkov. Gréci už dávno neriešia, kto z politikov je zodpovedný za celý ten dlhový výbuch. Dnes riešia skôr to, kto z politikov je zodpovedný za uplynulé roky, v ktorých sa situácia v krajine ďalej zhoršovala, bez vidiny úľavy. Mnohým z toho vychádza, že zodpovedný je proeurópsky politický mainstream, konzervatívci z ND aj socialisti z PASOK-u.
Spory o to, či bude lepšie, keď sa Gréci vrátia k drachme, alebo zostanú v eurozóne, sú sotva riešiteľné. Jednak preto, lebo ekonómia má tú čarovnú vlastnosť, že dokonale vysvetľuje veci až po tom, čo sa stali (a aj vtedy sa o svoje interpretácie hádajú celé ekonomické školy). Ale aj preto, lebo ak sa niečo stane, bude to len jedna z možností: Gréci buď odídu, alebo zostanú. Udržanie Grécka v zóne si vyžiada ďalšie náklady, odchod tiež. Nikdy sa nedozvieme, či by boli náklady v prípade tej druhej z oboch možností naozaj nižšie, alebo vyššie.
Politicky je to inak. Odchod Grécka ešte stále hrozí rozpútať turbulencie s neistými následkami. Medzi nimi figuruje aj možnosť rozpadu eurozóny a dokonca celého projektu mierovej integrácie starého kontinentu. A potom? Potom sa môže stať, že európsky mainstream bude en bloc odmietnutý, pretože zlyhal. Nastúpia extrémy.
Možno sa odchodu Grécka nevyhneme. Lenže zľahčovať riziká hroziace z takéhoto vývoja znamená šíriť blud sebauspokojenia. Eurovaly môžu byť užitočné na všeličo, politické hrozby však neodvrátia. Európa by mala prestať presviedčať Grékov, že doterajšia politika sa nesmie meniť. Európa by mala presviedčať Grékov skôr o tom, že je schopná korigovať svoju politiku, ak sa tá ukáže neúčinná.