Samoničenie
Počas chaotických mesiacov od pádu vlády do volieb sa Smer vôbec nepotreboval zaoberať pravicou. Ničila sa aj sama. Je dva mesiace po voľbách a Smer si môže dovoliť vo svojej taktike pokračovať. Samoničenie slovenskej pravice sa ešte zďaleka neskončilo.
Sotva sa skončil kongres SDKÚ, po ktorom sa vraj strana už môže prestať zaoberať sama sebou, stojí strana na pokraji rozpadu. Krídlo Lucie Žitňanskej, respektíve tých, čo ju podporovali v boji o predsednícku stoličku, dáva najavo svoju neľúbosť voči víťaznému Pavlovi Frešovi. Ľudovít Kaník zasa nahlas sníva o ideologickom návrate pred rok 2006, keď sa ešte SDKÚ v pravicovosti u nás nikto nemohol rovnať. Inými slovami, kým frešovci chcú zahladiť spomienky na Mikuláša Dzurindu a kauzy s ním spojené, kaníkovci chcú zahladiť spomienky na Ivetu Radičovú a jej „sociálnu“ rétoriku.
Niežeby Frešova ilúzia o tom, ako sa ďalšia strana u nás úspešne natlačí do „ľudových“ pozícií, pôsobila ktovieako dôveryhodne. Predstava, že SDKÚ vzkriesi akurát Kaník však potom patrí rovno do politického kabaretu. Nuž ale proti gustu žiaden dišputát. Keď kedysi dokázal Kaník priniesť Demokratickú stranu na zlatom podnose Gabrielovi Palackovi a Romanovi Vavríkovi do SDKÚ, prečo by nedokázal priniesť SDKÚ na podnose Richardovi Sulíkovi a Jurajovi Miškovovi do SaS, všakže?
Za oknami sa zatiaľ prechádza Daniel Lipšic, ktorého prednedávnom vyzradila prostoreká expremiérka, čím ho fakticky zbavila šance mútiť vodu v rámci KDH a postavila ho pred nutnosť otvorene hovoriť o založení novej strany…
Ani dva mesiace po volebnom debakli nestačili pravicovým stranám na to, aby sa pozviechali. Nenachádzajú témy, ktoré by neboli ošúchané či podružné. Ako dlho im trvalo, kým prišli so spoločnými nomináciami na funkcie ponúkané opozícii? Ich podráždené vrčanie na adresu médií, ktoré vraj príliš nafukujú celé to ich dohadovanie (Sulík, Kaník), nijako neprekryje podozrenie, že voľby nepostavili ani zďaleka také vysoké steny medzi nich a Smer ako medzi nich navzájom.
Lipšic nepredstavuje výnimku. Dvakrát bol ministrom, podpredsedom strany. Napriek tomu (a napriek enormnému úsiliu zlepšovať si populisticky imidž na Gorile) nevyvolal výraznejšie voličské očakávania. Jeho popularita zostáva príliš nízka na to, aby mohol svojou stranou reálne zasiahnuť do diania.
Generácia pravicových politikov 90. rokov sa prežila. Poznajú sa navzájom už tak dôkladne, že pomaly nedokážu ani spolupracovať, ani spacifikovať nesystémových hochštaplerov, napríklad z SaS. Dnes, keď čelia hrozbe vyhynutia, pokračujú vo svojej obľúbenej činnosti: v štiepení sa a v atomizovaní priestoru napravo od stredu na množstvo malých subjektov, ktorých dôvodom existencie sú poväčšine osobné ambície otcov zakladateľov. Ak si myslia, že v takomto stave môžu byť rovnocenným súperom Smeru, potom sú neskonale naivní.