Kto koľko zaplatí
Vlastenecké búchanie sa do pŕs bokom: asi nikto nie je nadšený, keď má platiť vyššie dane. Ani zamestnanec, ani majiteľ firmy. Na druhej strane, nie je toho náreku akosi priveľa?
V našom prostredí je to naozaj ťažké. Keď budete proti plošnému zvyšovaniu DPH, riskujete označenie za amatéra, ktorý nerozumie ekonómii. Keď budete dôvodiť, že vysoké nepriame dane zvyknú brzdiť spotrebu, a to je to posledné, čo v konsolidácii potrebujeme, označia vás za keynesiána, čo v kruhoch slovenských modrých košieľ znamená takmer to isté ako komunista. No a keď namietnete, že nie je správne chcieť od chudobných, aby sa na diery v rozpočte skladali relatívne viac ako boháči, pretože DPH regresívne postihuje viac tých chudobnejších, budete už najskôr vyhlásení rovno za toho komunistu.
Na druhej strane, ak chcete byť označení za odborníka, stačí teraz začať obradne fňukať nad osudom úbohých firiem, ktorým zlý štát vyrubí neslýchanú 23–percentnú daň z príjmu. A doplniť to „objavnými“ úvahami o tom, že „sa to dotkne živnostníkov, malých podnikateľov, čiže de facto dôkaz, že predovšetkým tú konsolidáciu zaplatia občania,“ ako hovorí napríklad podpredseda SDKÚ Ivan Štefanec…
Odhliadnime teraz od toho, že živnostníci v drvivej väčšine podnikajú ako fyzické osoby. Jalovosť takýchto úvah je v tom, že predsa vždy, v každom prípade, v každom režime a počasí „tú konsolidáciu zaplatia občania“. Otázka len je, ktorí občania majú zaplatiť koľko.
Nie, jalovosť a ufňukanosť u nás neprekáža, ak len plačete na tom správnom hrobe. Tak ako úlohu milujúceho či trestajúceho Boha na seba prevzali medzinárodné trhy (Čo na naše opatrenia povedia trhy? Odmenia nás nižšími sadzbami, alebo pôjdeme do pekla dlhovej krízy?), biznis sa dostal do pozície prírodného živlu. Zvýšite dane: utečie, zavrie prevádzky, vyhodí ľudí na ulicu. Nič medzi tým neexistuje. Neexistuje ani porovnanie s Európskou úniou, v rámci ktorej ani naše zvýšené priame dane nebudú patriť medzi tie vyššie.
U nás je to skrátka tak. Keď jedna vláda konsoliduje v súlade so svojou ideológiou, máme sa podrobiť „odbornej“ vyhrážke: „Musíme škrtať, inak by sme sa vydali gréckou cestou!“ Keď nasledujúca vláda sleduje ten istý cieľ (fiškálnu konsolidáciu) akurát v súlade s myšlienkovou výbavou svojej časti spektra, má nám byť automaticky jasné, že sa to skončí katastrofou, ale najmä máme vedieť, že „to zaplatia občania“. Ako keby to celé doteraz financovali domáce zvieratá…
Nevieme, nakoľko bude táto vláda úspešná pri dosiahnutí toho základného – konsolidačného – cieľa. Vo vlastnom záujme dúfajme, že bude, aby to celé malo aspoň nejaký zmysel. Dovtedy vedzme, že všetko má svoje vedľajšie účinky. Priame aj nepriame dane, škrty aj verejné investície. Stále ide len o to jedno: kto má akým dielom prispieť. A to je spor oveľa viac politický ako ekonomický. Tak si nedajme mútiť hlavy.