Na Sahare sucho
Naša pravica by mala mať v týchto dňoch hody. Po hluchom období, v ktorom opozičné strany nemali veľmi na čo reagovať a vlastné témy od nich nikto ani nečakal, vláda začína prichádzať s konkrétnymi opatreniami.
Vyššia daň z príjmu pre firmy, plánovaná progresivita daní z príjmu fyzických osôb, to všetko by mala byť živá voda kvapkajúca na slovenskú pravicovú Saharu… Akosi to zatiaľ nefunguje.
Nový predseda SDKÚ hovorí, že chce obhajovať „tých, ktorých sme kedysi opustili: lekárov, učiteľov, majstrov, sestričky“. Dodajme, že ide o stranu, ktorá je u nás asi najviac zodpovedná za rozšírený názor, že pravica robí politiku zásadne pre riaditeľov firiem, nie pre ich sekretárky. Kam až by sa musela táto strana vrátiť, aby našla ten bod, v ktorom spomínaných ľudí „opustila“?
Dodajme tiež to, že ak bude Pavol Frešo príliš napínať svaly „ľudovej politiky“ – a pokiaľ sa rýchlo nedostaví úspech v podobe rastúcich preferencií – hrozí, že sa pod ním fakticky rozpadne predsednícka stolička ešte skôr, ako stihne usporiadať svoju jesennú programovú konferenciu. Skrátka a dobre, zvolením Freša sa pohyby v SDKÚ ešte vôbec nemuseli skončiť.
Daniel Lipšic údajne podal presnú analýzu súčasného stavu slovenskej pravice, akurát z nej nenašiel vhodné východisko. No, isto sa dobre počúvajú slová o potrebe boja proti oligarchom. Hoci – od exministra spravodlivosti a vnútra?! Lipšic v nedeľu tieto slová opakoval tak často, aby aj mimoriadne nedôvtipní diváci pochopili, že za ním nik nestojí. Čo dnes ešte môže byť pravda, no až taká úplná pravda to najskôr nebude vo chvíli, keď oznámi založenie svojej strany.
Sny a vízie môžu byť spontánne. Na stopercentne spontánnu existenciu politickej strany však budú veriť azda len obete iluzionistu Matoviča. Isteže, teória to celkom nevylučuje. Akurát tento úkaz priraďuje skôr k projektom rôznych populistov, často s viac či menej skrývanými totalitárnymi sklonmi. A tak si môžeme vybrať…
Summa summarum, hody sa nekonajú a po pravicovej Sahare naďalej blúdia karavány so znehodnoteným tovarom. Namiesto kvalifikovanej oponentúry ekonomickej politiky vlády Smeru počúvame zatiaľ stokrát obohraté plytkosti. Navyše ich ponúkajú ľudia, ktorí sa už mnohokrát verejne mýlili v analýzach i riešeniach.
Frešo je nový predseda, ešte zďaleka to ale neznamená, že má svoju stranu v rukách. Jediné, čoho sa momentálne asi báť nemusí, je Lipšic, ktorý aj s poslankyňou Janou Žitňanskou zatiaľ prinajlepšom založil svojský krúžok konzervatívneho snenia („Snívajme ako M. L. King, ale s Reaganom a Lipšicom“ by sa to mohlo volať).
Apropo, Lipšicova analýza. Slovenská pravica nemá vlastné témy a v podstate len reaguje na Smer, v tom má pravdu. Z toho by však ešte nemuselo nevyhnutne vyplývať, že ani to reagovanie (na Smer, na vývoj i na čokoľvek iné) nebude stáť za veľa. A ono za veľa nestojí.