Odrhovačka
Naše vlády dlhé roky hrajú zvláštnu hru. Hoci sú v nich vždy ekonómovia, ktorí iste vedia, že v účtovníctve sa hodnota strany aktív má rovnať hodnote pasív, tvária sa, akoby bolo zdravotníctvo výnimkou. Akoby to bolo perpetuum mobile, ktoré pôjde samo od seba.
Tá hra má vždy rovnaký priebeh – štát z rozpočtu vyčlení istú sumu, ale tá nie je postačujúca. Nemocnice tak postupujú vyraďovacou metódou: neplatiť za energie si nemôžu dovoliť, lebo by im rýchlo vypli elektrinu a plyn. Neoddá sa im neuhrádzať ani faktúry za lieky a zdravotnícke pomôcky, lebo bez tých by nemohli plniť svoju funkciu. A tak najosvedčenejší spôsob „šetrenia“ je neodvádzanie odvodov do Sociálnej poisťovne. Však to nikoho nebolí…
Štát po dlhých vyjednávaniach vždy nemocnice oddlží a môže sa začať nové kolo. Väčšina z nich je štátnych, a tak len z jedného vrecka preloží peniaze do druhého. No medzitým, keďže nezaplatil načas, sa dlžná istina zvyšuje o úroky z omeškania. V konečnom dôsledku dostane to isté, iba drahšie.
Teraz, keď štát zvýšil platy lekárom a sestrám, sa tento kolobeh zrýchlil. A tak budeme opäť počúvať, že štát za svojich poistencov neplatí, že zdravotnícke zariadenia majú obrovské rezervy, že by sa malo jasne povedať, čo je v zdravotníctve štandard a nadštandard, že bude nutné zaviesť nejakú formu pripoistenia, že poisťovne by z princípu nemali mať zisk. Je skľučujúce počúvať tú istú pesničku stále dokola a pozerať sa na tú nemohúcnosť.