Očakávaná žiadosť
Verte politikom. Pred dvoma týždňami sa španielsky premiér Mariano Rajoy dušoval, že Španielsko pomoc nepotrebuje. Cez víkend požiadal eurozónu o sto miliárd eur pre španielske banky, ktoré sa ešte nespamätali z krachu realitnej bubliny v roku 2008. Nezáleží na tom, či sa politici snažia racionálne tlmiť paniku, alebo emotívne vzývať národnú hrdosť, keď ich napokon aj tak dobehne realita.
Až potiaľto by zrejme súhlasili aj profesionálni kuvici, ktorí aspoň raz do mesiaca veštia skorý koniec eura a rozpad zóny spoločnej meny. Také jednoduché to však nie je.
Presná suma, ktorú budú potrebovať španielske banky nesúce bremeno zlých úverov pre developerov a majiteľov hypoték z čias realitného boomu, bude známa až po skončení auditu v poslednom júnovom týždni. Spresní sa aj štruktúra tých peňazí: koľko pôjde z dočasného a koľko z trvalého eurovalu, ktorý má už v júli začať fungovať.
Rajoy a jeho vláda si ešte mohli kupovať čas. Po istý čas. Pred nami sú však grécke voľby a možnosť takého ich výsledku, ktorý finančné trhy „ocenia“ zdražením úverov pre eurozónu. Také zdraženie by už Madrid pravdepodobne neuniesol. No i keby nebolo gréckych volieb, Španieli peniaze na reštrukturalizáciu svojich bánk skrátka potrebujú.
Do takéhoto riešenia ich už nejaký čas tlačilo predovšetkým Nemecko. Aj preto sa ihneď v sobotu po oznámení žiadosti o pomoc poponáhľal pochváliť Španielov nemecký minister financií Wolfgang Schäuble. V hre bolo aj Taliansko, priamo ohrozované španielskou krízou.
Žiadosť o pomoc je však správna aj v princípe. Španielska ekonomika je v hlbokej recesii a návrat k rastu sa neočakáva ani na budúci rok. Domáci dopyt prudko klesol a krajina nemá exporty, ktoré by ju ťahali. Už dnes je takmer každý štvrtý Španiel bez práce a nezamestnanosť sa má v najbližšom období ešte ďalej zvyšovať – až na 26 percent. Nechať v takejto situácii krajinu boriť sa samú so svojím bankovým sektorom by znamenalo oveľa väčšie ohrozenie eurozóny, než ako keď sa teraz začnú Fíni naťahovať s ostatnými o svoj kolaterál a protieurópska demagógia dosiahne opäť jedno krátkodobé maximum.
Fakt, že zatiaľ nikto nehovorí o úsporných opatreniach ako v prípadoch iných zachraňovaných štátov, sa dá vysvetliť niekoľkými dôvodmi. Prvým je to, že španielska vláda už stihla krajine sama nasadiť čižmu drakonických úsporných opatrení, a tak sa priaznivci škrtania zatiaľ uspokojili s uistením, že Rajoyove „hlboké reformy“ budú pokračovať. Koniec koncov pri pohľade na španielsku mizériu je ťažké predstaviť si, kde by sa dali ešte viac priťahovať úsporné skrutky.
Druhým dôvodom, zdá sa, môže byť zmena nálady v Európe. Grécky model brutálnych škrtov zlyháva ekonomicky aj politicky. Zopakovať si rovnaký experiment so štvrtou najväčšou ekonomikou kontinentu by bolo nezmyselné, hlúpe a trestuhodné.