Ešte je času dosť
Je ťažké viniť Talianov, Nemcov či Rakúšanov za to, že Slováci majú fakticky všetky svoje vklady a úspory v dcérach ich bánk. Problém zloženia nášho bankového sektora je naším problémom a sotvakto ho vyrieši za nás. Črtajúce sa komplikácie v rámci zavádzania európskej "bankovej únie" sú preto pre nás pochopiteľné. Niet ale dôvodu na paniku. Času na vyjednávanie bude ešte dosť.
Európska komisia navrhuje opatrenia, ktoré by mali úniu priblížiť k spoločnému dohľadu nad európskymi bankami. V hre sú aj pravidlá, ktoré napríklad umožnia orgánom bankového dozoru rýchlejšie než dosiaľ zasiahnuť, ak sa niektorá z bánk dostane do problémov. Skorým prechodom na núdzový režim by sa znížila potreba zachraňovať banky z peňazí daňových poplatníkov…a tak ďalej.
Nás, vzhľadom na „národnosť“ našich bánk, prirodzene zaujímajú návrhy v kapitole „Finančná podpora vo vnútri skupiny“. Tá hovorí o podmienkach, za akých by mohli materské banky dostať pôžičku alebo rovno kapitálovú injekciu od svojich dcér v zahraničí. A tu je kameň úrazu. Podľa našej centrálnej banky to „môže vyústiť do situácie, že záchrana bankovej skupiny bude mať prednosť pred záchranou jednej časti napríklad dcérskej spoločnosti“. Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Peter Javorčík k tomu pridáva, že si musíme dať pozor aj na navrhované kroky ako spoločné ručenie bankových vkladov.
Sú naše vklady ohrozené? Hrozí, že naše banky nebudú môcť úverovať podnikanie, bývanie a rozvoj? Nie je celkom jasné, ako by to celé mohlo „vyústiť do situácie“ bez nášho vedomia, keďže uvedená kapitola sa začína tým, že na čokoľvek v rámci bankovej skupiny je potrebná dohoda, že tá dohoda musí byť recipročná (od dcéry k matke, ale aj od matky k dcére) a že nesmie byť uzatvorená v prípadoch, že jedna zo zmluvných strán má, alebo pravdepodobne bude mať problémy s kapitálom či likviditou.
Pri uplatnení dohody musí byť súhlas všetkých zmluvných strán, vrátane akcionárov – a na to všetko majú dozerať orgány dohľadu. Ale dobre. Obozretnosť je isto namieste. Povedzme, že takéto prepojenie materských a dcérskych bánk by k nejakej galibe pre nás viesť mohlo.
Môžeme sa búchať sa do pŕs, že naše dcérske banky sú zdravé, zatiaľ čo ich zahraničné matky nemusia byť. Nič to nezmení na tom, že náš bankový sektor je zraniteľný a že jeho stabilita je v súčasnej situácii (a v natoľko nesamostatnej ekonomike, akou je tá naša) malým zázrakom. Vyjednávať s komisiou o prijateľnom kompromise, ktorý by nezabrzdil smerovanie k spoločnej regulácii bánk, no zároveň neohrozil nás, určite treba.
Prečo je na vyjednávanie ešte dosť času a priestoru? Pretože blížiaci sa júnový summit nič nerozhodne. Pretože čokoľvek konkrétne sa očakáva najskôr v októbri. A pretože racionálne je predpokladať, že komisia nemá v úmysle vtiahnuť do finančnej krízy krajiny, ktoré boli dosiaľ viac-menej mimo.