Platiť, prosím
Hrozný sen. Sedíte v čakárni u očného. Zrazu sa objaví sestrička, spustí na monitore reklamný film na lieky proti kožným chorobám, po desiatich minútach príde od vás zinkasovať tri eurá za kultúrno-výchovnú vložku. A keď protestujete, pripočíta vám dvojeurovku za klimatizáciu (ach, tie horúčavy!) a ďalšiu za nové pohodlné kreslá, však nejako sa musia preplatiť...
Nie je to od reality celkom odtrhnutá predstava. Ambulanciám sa umožňuje vyberať priame platby za úkony, ktoré zdravotné poisťovne neuhrádzajú. Povedzme. Viaceré služby nemusia hneď súvisieť s ošetrovaním, tak prečo by ich mali poskytovať bezplatne. Len keby nebolo pritom toľko chaosu, účtovania od buka do buka a následných nedorozumení.
Ak zdravotné zariadenia chcú fungovať ako iné podnikateľské subjekty, tak nech sa podľa toho aj zariadia. V každej reštaurácii nájdete jedálny lístok. V čakárňach však málokedy visí cenník úkonov „na keš“. Namiesto riadneho dokladu vám v tom lepšom prípade strčia pod nos pofidérnu potvrdenku a okrem príplatku za predčasné ošetrenie nijaké taxy nie sú oficiálne stanovené.
Prinajmenšom na úrovni krajskej samosprávy by sa určité regule mali prijať. Vrátane tej, že by pacient mohol niektoré služby odmietnuť. Potom sa však nezabudnite v čakárni posadiť chrbtom k obrazovke a do uší si natlačiť tampóny. Človek totiž nikdy nevie, čo ho privedie na mizinu.