Nefunguje to
Nemá zmysel nadávať na zdravotné poisťovne. Systém viacerých poisťovní bol u nás zavedený ešte za Vladimíra Mečiara. Za Rudolfa Zajaca bol obohatený o rôzne skvelé vychytávky a za všetkých ministrov zdravotníctva, čo prišli potom, sa už nezmenilo celkom nič. Nadávať na poisťovne nemá zmysel preto, lebo nanič je ten systém. Poisťovne sa v rámci systému, ktorý je nanič, iba správajú prirodzene. Čiže nanič.
Ak hovoríme, že sa nič nezmenilo, na mysli máme to, že sa nič nezmenilo pre nás, pre pacientov: pre nás to stále ide celé od deviatich k piatim. Ministri zdravotníctva sú postavičky, ktoré prichádzajú a odchádzajú s takzvanými reformami. Popritom si ošetrujú svoj rodinný biznis či vlastný imidž.
Nám to môže byť jedno. My to iba celé financujeme. Zákon o zdravotnom poistení sa pomaly ani iným nezaoberá, ako iba lehotami, do uplynutia ktorých je poistenec povinný zaplatiť, oznámiť zmenu, oznámiť, že sa nič nemení… Alebo oznámiť, že odchádza do inej poisťovne, čo je jeden z dôvodov, pre ktorý k slovu „reformy“ patrí slovo „takzvané“. Ilúzia, že máme na výber, že poisťovne sa o nás bijú, skvalitňujú svoje služby, rozširujú svoju ponuku a podobne, je asi najperfídnejšou súčasťou celej katastrofy menom slovenské zdravotníctvo.
Vidieť to i teraz na príklade štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. V štáte, ktorý je taký hlúpy, že súkromníkom i manažérom v štátnych firmách dovolí bez striktnejších pravidiel tunelovať verejné zdroje, je len pochopiteľné, že tí manažéri si dovolia takmer čokoľvek. A náš štát je nielen hlúpy, ale i slepý: jeho politickí lídri sa pri každom ďalšom odhalení tvária prekvapene. Všetko sa zvedie na nedokonalosť ľudí – včera v rezorte dopravy, zajtra v zdravotnom poisťovníctve – a ide sa ďalej, podľa rovnako zlých zákonov v zlom systéme.
Zdravotné poisťovne nič nerozširujú. O nikoho sa nebijú. Správajú sa tak, akoby im bolo celkom jedno, keby sme zajtra všetci pomreli. To, že by nemal kto platiť odvody, z ktorých vraj „tvoria“ zisk, a museli by tak svoju živnosť povesiť na klinec, by ich možno ani netrápilo. Bolo by to také slovenské: svoje by už predsa mali zarobené.
Rukojemníkmi prvého sledu sú lekári. Keď žiadajú, aby poisťovňa platila za výkony viac, pretože všetko dražie, poisťovňa im nedá nič. A možno už oddnes sa iks lekárov postaví pred svojich pacientov s tým, že buď budú všetko platiť v hotovosti, alebo musia ísť domov. Teda, ak náhodou práve nie sú na umretie, všakže – Hippokrates nepustí.
A my rukojemníci druhého sledu – ale v skutočnosti jediní rukojemníci, ktorým tu ide naozaj o život – môžeme pekne doma s lipovým čajom čakať na jeseň, kedy je uzávierka žiadostí o prechod do inej poisťovne. Pravdaže, iba ak sme takí hlúpučkí, že sa nádejame, že tým niečo vyriešime. Nevyriešime, dokiaľ sa nevyrieši nanič systém. Inde to možno funguje, na Slovensku však nie. Asi to bude ďalšie z našich špecifík.