Dosť bolo sekier
Súboj lekárov a najväčšej zdravotnej poisťovne sa predbežne skončil patom. Teraz však nestačí povedať, že pacienti si môžu vydýchnuť aspoň do konca tohto roka. Teraz treba začať konať. Poisťovne pritom zďaleka nie sú jediným problémom.
Existuje niekde vo vládnych análoch exaktné zdôvodnenie výšky zdravotných odvodov? V mene voličského duševného zdravia predpokladajme, že áno. Také výpočty by sa mali robiť vtedy, keď chcú politici odvody znížiť, zvýšiť, alebo chcú dokázať, že s odvodmi sa nesmie hýbať. Čiže vlastne vždy.
Zaujímavé je, že v praxi to potom aj tak nikdy neplatí. Neplatí to preto, lebo štát neplatí za svojich poistencov ani zďaleka toľko, koľko by podľa vlastných prepočtov mal. Lenže čo čert nechcel, tých poistencov štátu je vraj takmer sedemdesiat percent zo všetkých poistencov. Viac, než dvakrát toľko, čo všetkých ostatných.
Štát, čiže konkrétna zostava konkrétnych politikov, ktorú si na to-ktoré obdobie volíme, narába s poistnou sadzbou za svojich poistencov, ktorými sú napríklad nezaopatrené deti, dôchodcovia, nezamestnaní a tak ďalej, nie podľa potrieb zdravotníctva, ale podľa momentálnych potrieb štátnej pokladnice. Všetko by bolo azda aj v poriadku, nebyť istých nepríjemných následkov.
Jedným z nich je napríklad to, že štát, ktorý takto šalamúnsky pomocou zdravotných odvodov rieši svoj rozpočet, musí potom aj tak z času načas vrážať do zdravotníctva rádovo desiatky až stovky miliónov. Napríklad v rámci oddlžovania nemocníc.
Skvelý systém. Štát odvádza málo do poistného systému. Poisťovne, ktorých pozícia v systéme beztak pripomína viac tie príslovečné žaby než prameň, potom o to menej preplácajú lekárom. Lekári o to menej liečia. Nuž a štát, ktorý takto výborne „ušetril“, to napokon celé pláta jednorazovkami. Ktoré stačia možno na to, aby pacient, ktorý príde v januári ukázať lekárovi boľavé kríže, aspoň neodišiel z nevykúrenej ambulancie ešte aj so zápalom pľúc.
Inými slovami, nikto neušetril, akurát chorým hrozí, že budú ešte viac chorí a tí zatiaľ zdraví sa zase majú na čo tešiť.
Naše zdravotníctvo je lodička s toľkými dierami, že je vlastne jedno, ktorú začneme upchávať ako prvú. Pokiaľ sa nezačnú upchávať viaceré naraz, nemá to zmysel. Preto je len správne, keď sa jedným dychom s poisťovňami spomína štát a jeho príliš nízke platby za sedemdesiat percent poistencov na Slovensku.
Vyššia progresivita v odvodoch do zdravotného systému je síce odôvodniteľná, no štát by ju nemal odôvodňovať vyriešením potrieb nášho zdravotníctva. Pravda je totiž taká, že aj keby štát boháčov rovno zodral z kože, sotva to bude stačiť na pokrytie sekery, ktorú v našom zdravotníctve rok čo rok zatína on sám.