Dôchodkový rébus
Politické strany síce rady zdôrazňujú svoje ideologické odlišnosti, tie im však často slúžia iba ako pláštik, ktorým zakrývajú skutočnosť, že v mnohých praktických otázkach sú mantinely nastavené tak veľmi úzko, že možnosť riešiť veci inak je minimálna.
Tak je to napríklad aj so zvyšovaním dôchodkového veku. Či sa to niekomu páči, alebo nie, dlhodobá neudržateľnosť verejných financií vytvára tlak na jeho zvyšovanie, a túto otázku musia riešiť pravicové, aj ľavicové vlády v celej Európe.
Aj keď podľa prieskumu Eurobarometer viac ako 80 % slovenskej populácie vníma zvyšovanie dôchodkového veku negatívne, nevyhneme sa mu. Starnutie a znižovanie prírastku obyvateľstva sú jednoducho faktmi, ktoré sa nedajú ignorovať. Aj keď ich intenzita bude závisieť od vývoja plodnosti, úmrtnosti a migrácie, očakávať, že v týchto otázkach nastane zásadná zmena, je naivné.
Môžeme si akurát zvoliť medzi nižšími dôchodkami a vyšším dôchodkovým vekom. Ten nebude fixne daný, ale rozhodujúcim kritériom pre odchod do dôchodku bude takzvaná stredná dĺžka života, čo je férové.
Na porovnanie – v Nemecku i Poľsku pôjdu ľudia do penzie v 67, v Česku v 66 rokoch a do šesťdesiatpäťky budú pracovať aj Rumuni. V stredoeurópskom kontexte teda na tom nie sme až tak zle.
Základný problém, s ktorým sa však budú boriť vlády v nasledujúcich desaťročiach, bude otázka, ako zvýšiť zamestnanosť ľudí v preddôchodkovom veku. Lebo živiť armádu nezamestnaných šesťdesiatnikov neprinesie vôbec žiadne úspory.