Prekážka odluky
Myslíte, že na vzťahu Slovenska a organizovaného náboženstva je najdôležitejšie to, či sú u nás cirkvi odlúčené od štátneho rozpočtu?
Čo štát, to iné riešenie. Sú krajiny, kde je prísna odluka cirkvi a štátu zakotvená v ústave i v spoločenskej tradícii, napríklad Francúzsko. Iné štáty sú zasa celkom sekulárne, hoci vo svojich zákonoch si nechávajú paragrafy o štátnom náboženstve. Napríklad škandinávske krajiny či Veľká Británia.
Existuje aj opačný príklad: Spojené štáty. Otcovia zakladatelia, ktorí sami boli väčšinou akurát tak deisti a ktorí do ústavy zakotvili jednoznačnú odluku štátu a náboženstva, by dnes asi žasli, ako sa to vyvinulo. Počnúc prísahami na Bibliu, pokračujúc podvodníckymi, ale bohatými a vplyvnými „televanjelistami“ a končiac trebárs prezidentským blúznením o vykonávaní Božej vôle, akým sa naposledy vyznamenal G. W. Bush.
Poučenie z európskych pomerov hovorí, že naozaj sekulárna spoločnosť dokáže bez väčších problémov „prebiť“ hoci aj anachronické spojenie trónu a kríža. Poučenie spoza oceánu zasa hovorí, že ani jasná ústavná separácia náboženstva a štátu nezaručí, že spoločnosť sa nebude klaňať svätuškárom každého druhu.
Ako všetky tieto skúsenosti použiť u nás? Vatikánska zmluva je dnes veľkou prekážkou odluky. Poďakujme Vladimírovi Mečiarovi, ktorý začal, a Mikulášovi Dzurindovi, ktorý dokončil faktické podriadenie sekulárneho štátu poslednej teokracii na našom kontinente. Podpísali sme zmluvu, z ktorej vyplýva, že čokoľvek budeme chcieť vo vzťahu štát – cirkev v budúcnosti meniť, budeme sa najprv musieť dohodnúť s Vatikánom. Pochybuje niekto, že ak by Vatikán s odlukou súhlasil, musela by to byť taká odluka, na ktorej by katolícka cirkev nestratila ani cent peňazí a ani centimeter priestoru?
Zabudnime však na peniaze. Dôležitejšie – a práve o tom hovorí európska skúsenosť – než systém financovania organizovaného náboženstva je to, aké miesto má v spoločnosti. Napriek hlúpemu postaveniu, do ktorého nás voči Vatikánu dostali politici, ešte stále máme v ústave zakotvené, že naša republika sa neviaže na nijakú ideológiu a nijaké náboženstvo.
Dosť ľudí sa čuduje, prečo je „prípadu Bezák“ venovaná toľká pozornosť. Nuž práve preto: nie kvôli tomu, že ešte nedošlo k odluke, ale kvôli tomu, že i keby k nej prišlo hneď zajtra, Slovensko preto nebude sekulárnejšou spoločnosťou. Taká zmena sa musí udiať inde, nie na papieri.
Prípad Bezák je len vhodnou pomôckou: pozrite, ako to v spolkoch s Vatikánom chodí.
Tu vôbec nejde o vieru ako takú. Viera veriacich predsa nebude o nič slabšia či menej úprimná, keď veriaci nebudú svedkami toho, ako sa politici sprava-doľava neustále podkladajú cirkevnej hierarchii a ako sa cirkevní hodnostári neustále pokúšajú manipulovať svetský štát vo svoj prospech. Alebo áno?