Ideál a skutočnosť
Olympijské hry poskytujú divákom divadlo, ktorému sa aj dnes len máločo vyrovná - emócie, dramatické zvraty, napätie do poslednej sekundy, triumfálne víťazstvá, ale aj potupné prehry a zlyhania – to všetko môžu diváci v koncentrovanej podobe zažiť len tu. Aj preto sa budú zraky stámiliónov ľudí z celého sveta najbližších 16 dní upierať do Londýna.
Vrcholový šport zažíva v posledných dekádach nebývalý rozmach. Zvykli sme si, že tí najlepší z najlepších nám raz za štyri roky prinášajú neopakovateľné zážitky. Obrovské množstvo divákov preto sleduje športové prenosy z pohodlia svojich príbytkov. Paradoxne, o čo viac ľudí šport pasívne prijíma prostredníctvom televíznych obrazoviek, o to menej sa mu aktívne venuje. Výsledkom je spoločnosť, ktorá bojuje s nadváhou a obezitou.
Tento rozpor medzi úzkou skupinou špičkových profesionálov a masou trpiacich nadváhou sa v západnom svete neustále zväčšuje. Pôvodnému zámeru Pierra de Coubertina, ktorý chcel prostredníctvom športu zlepšovať najmä zdravie mladých ľudí, sa tak na hony vzďaľujeme.
Pohľad na logá niektorých sponzorov preto vyvoláva zákonite značné rozpaky. Propagácia nezdravých potravín a nápojov (ktoré mimochodom v niektorých štátoch začali extra zdaňovať) sa dá len ťažko obhájiť. Nik nepochybuje, že v tomto prípade oveľa viac ako o napĺňanie olympijského odkazu, ide o napĺňanie olympijskej pokladne. Všetko má však svoje hranice.
Heslo Citius, Altius, Fortius (Rýchlejšie, vyššie, silnejšie), vyjadrujúce ciele olympijského hnutia, si naša „spoločnosť zábavy“ zobrala za svoje doslovne a od športovcov preto akosi automaticky očakávame, že budú prinášať fantastické výsledky. Profesionálny šport tak aj robí. Zabehnúť 100 metrov pod 10 sekúnd už dávno nie nič nemožné. Boltových 9,58 je dych vyrážajúce. Zdá sa, že v tomto smere akoby boli ľudské možnosti skutočne neobmedzené. S každou desatinou sekundy a s každým centimetrom však narastá potreba absolútne sa sústrediť len na jeden jediný úkon – ideály kalokagatie – harmonického rozvoja tela i ducha – sa tak postupne rozplývajú ako ranná hmla nad Albiónom.
Výkony športovcov sa neustále zlepšujú. Lenže špičkové športové výkony si žiadajú aj špičkové zázemie – zázrak, že niekto príde na hry „len tak“ a zvíťazí, sa už nekoná. V tomto smere je šport „biznis ako každý iný“.
Stojí však neskutočné peniaze. Kde ich v dnešnej dobe vziať, keď niet na iné elementárne veci? To so sebou prináša aj ďalšie otázky: Zvolí si niektoré dieťa neistú kariéru bežca, keď v dnešnom svete oveľa pohodlnejšie a istejšie je byť manažérom?
Sme svedkami paradoxu – šport síce patrí medzi jedno z najvýnosnejších odvetví ekonomiky – lenže tieto peniaze končia vo vreckách iných a na budovanie masovej základne chýbajú.
Pôvodné ideály – budovanie lepšieho a harmonickejšieho sveta – a dnešná realita sa tak postupne vzďaľujú, no napriek tomu ľudia olympiádu milujú. A tí, čo ju ostentatívne odmietajú, majú aspoň ideálnu príležitosť vypnúť „debnu“ a venovať sa iným činnostiam – čítaniu alebo skutočnému pohybu.