Drahý špás
Pri pohľade na slovenské futbalové štadióny je zrejmé, že o futbal ide až v druhom rade. Primárnym cieľom mnohých "fanúšikov" je riadne sa vybúriť – opiť sa, dať o sebe hlasno vedieť, uraziť súpera a pobiť sa. A tak sa naše štadióny a priľahlé cesty vedúce k nim menia na bojiská, na ktorých oba tábory bujaro "prejavujú svoju oddanosť klubovým farbám".
To, že pri tom neraz tečie krv a „fanúšikovia“ demolujú všetko, čo majú po ruke, akosi patrí k futbalovému koloritu. Jeho neodmysliteľnou súčasťou sú desiatky, ba i stovky ťažkoodencov, psovodi a vodné delá, takže viac ako športovú udalosť to skôr pripomína policajné „manévre“.
Každý špás niečo stojí a nasadenie piatich stoviek policajtov na poslednom zápase Spartak – Slovan daňových poplatníkov vyšlo na 50-tisíc eur.
Otázka, či by sa kluby nemali spolupodieľať na hradení nákladov spojených s bezpečnostnými opatreniami, je úplne legitímna. Aj preto, že žiadny iný šport nepriťahuje chuligánov tak, ako práve futbal.
Aj na iných masových podujatiach je potrebné nasadenie policajných jednotiek, porovnávať však futbalových chuligánov s demonštrantmi neobstojí, lebo ľudia pri protestoch vyjadrujú svoje názory či požiadavky, ale v prípade chuligánov o nejakom vyjadrovaní názorov nemôže byť ani reči – ich cieľom je deštrukcia.
Popri hmotnej zainteresovanosti klubov by však malo dôjsť k skultúrneniu štadiónov a posilneniu represívnych opatrení.
Len na moderných a čistých štadiónoch, kde sa o svoju bezpečnosť nemusia báť ani rodičia s deťmi a kde bezpečnostné kamery dokážu identifikovať problémových jedincov, môže ísť skutočne o šport a skutočné fanúšikovanie.
Inak to bude stále len drahý špás pre pár vagabundov.