Posolstvo nekapitulácie
Na koniec augusta pripadá výročie SNP v roku 1944 a sovietskej okupácie Československa v roku 1968. Obe výročia sa spájajú s tradíciami vlastenectva, občianskej a ľudskej statočnosti, ale aj s tradíciou zrady a kolaborácie. Spája ich skúsenosť, že so zlom v podobe totalitných režimov so svetovládnymi ambíciami nie je možné uzatvárať kompromisy.
Prax Tisovho režimu i husákovská normalizácia preukázali bezvýchodiskovosť takejto cesty. „Rešpektovanie reality“ preukázalo, že „realistická cesta“ síce možná je, ale za cenu plnej kapitulácie. Jozef Tiso, Alexander Dubček, Ludvík Svoboda ale aj Gustáv Husák napokon bez väčšieho odporu realizovali nie cestu kompromisu, ale napĺňania očakávaní okupačnej moci.
Práve preto by nemala zostať zabudnutá postava Františka Kriegla, ktorý dokázal, že sa dalo ísť aj inou cestou, než akou bol podpis Moskovských protokolov a nakoniec likvidácia všetkých výdobytkov januárového pokusu o demokratizáciu komunistického režimu. Tento politik, symbolizujúci antifašistickú aj disidentskú tradíciu v slovenskej a českej politike, od roku 1936 bojoval proti nemeckému nacizmu ako interbrigadista v Španielsku a neskôr v Číne. Ako jediný z 26 politikov, prítomných na rokovaniach v Moskve, odmietol potupné Moskovské protokoly. Pritom aj vzhľadom na len nedávne skúsenosti z krvavého potlačenia maďarskej revolúcie v roku 1956 riskoval, že bude nasledovať osud maďarského premiéra Imreho Nagya, ktorý zaplatil životom za to, že odmietol abdikovať a legalizovať tak prosovietsku Kádárovu vládu.
Zachoval sa ako československý vlastenec, hoci sa narodil v Stanislave (dnešnom Ivanofrankivsku) na Ukrajine. Pochádzal z chudobnej židovskej rodiny. Do novej vlasti si priniesol presvedčenie o potrebe aktívne zápasiť za dôstojný život občanov. Ako lekár veril v spravodlivú budúcnosť ľudstva. Zároveň však ani ako organizátor komunistických reforiem zdravotníctva po roku 1948 nezabúdal, že tieto ideály treba realizovať v každodennom živote a vo vzťahu ku konkrétnym ľuďom. Aj preto sa postupne dostával do konfliktu s komunistickou mocou, hoci až do roku 1969 pôsobil v jej štruktúrach.
Statočne vzdoroval sovietskemu diktátu i normalizačnému režimu, realizovanému už českými a slovenskými rukami. Ako veriaci komunista sa však aj statočne dokázal vnútorne rozísť s vlastnými omylmi a medzi prvými podpísať Chartu 77. Preto sa ho husákovsko-biľakovská moc v 70. rokoch mimoriadne bála. Bol pre ňu nebezpečný aj po svojej smrti v roku 1979, keď zakázala jeho pohreb.
Možno práve preto, povedané s Václavom Havlom, že bol dôkazom toho, že existovali v minulosti aj „politici – a dokonca aj komunistickí – ktorí boli normálnymi, čestnými a statočnými ľuďmi, hoci aj tragického osudu“, sa o jeho postojoch pomerne málo hovorilo aj po roku 1989. Stal sa symbolom každodennej statočnosti v politike nielen v roku 1988, keď Havel písal svoj článok, ale môže ním byť rovnako aj v súčasnosti. Radšej sa vrátil k lekárskej praxi a vzdal sa privilégií, vyplývajúcich z moci, ako by mal podstúpiť kompromis s vlastným svedomím.
Hlavným posolstvom udalostí z roku 1944 i roku 1968 pre súčasníkov je snaha o sociálne spravodlivú, ale zároveň demokratickú spoločnosť, ktorej hodnotovým základom je úcta k ľudskej dôstojnosti. Zápas o ňu si však musia občania vybojovať sami, či už so zbraňou v ruke, ako počas SNP, alebo cestou nenásilného, ale nekompromisného odporu, symbolizovaného postojom F. Kriegla i státisícov demonštrantov v uliciach slovenských a českých miest v auguste 1968 a neskôr ďalšími formami vzdoru proti normalizačnej realite, napr. v podobe Charty 77, tajnej cirkvi, hnutia ochrancov prírody a ďalších nezávislých iniciatív. Práve z tejto občianskej tradície by mala vychádzať aj moderná slovenská štátnosť a princípy jej vnútornej i zahraničnej politiky alebo aspoň politická prax slovenskej ľavice.