Ústava v našich rukách
Bolo ťažké začať brať vážne ústavu, ktorú vážne nebrali ani tí, čo sa ňou oháňali. Postupne však vyšlo najavo, že je to demokratická ústava demokratického štátu. Na to dnes netreba zabúdať. Ústava nie je fetiš a debata o jej nedostatkoch alebo o tom, či nenapísať novú, je legitímna a žiaduca. To ale neznamená, že tá, o ktorej hovoríme dnes, svoju úlohu nesplnila.
Pred dvadsiatimi rokmi, keď na osvetlených vrchoch ujúkali mečiarovci pri vatrách zvrchovanosti, zatiaľ čo v potemnených dolinách sa schyľovalo k bezprecedentnej rabovačke, bolo veľmi ťažké stotožniť sa s ústavou. Ťažké bolo vnímať ústavu ako pilier našej demokracie, keď s ňou narábali ako s primitívnym totemom: „naši“ môžu okolo neho tancovať, „tých druhých“ k nemu priviažeme a budeme ich mučiť. Vy mlčte, vy ste nechceli tento štát, vy ste nechceli túto ústavu, počúvali od nich do omrzenia všetci tí, ktorí si dovolili nahlas pochybovať o čistote ich úmyslov.
Netrvalo dlho a ukázalo sa, že ten dokument za nič nemôže. Ústava, ktorú nosili na prsiach ako svoju vstupenku do dejín, začala ako prvým prekážať práve im. Mečiarove vlády ako prvé začali mať s ústavou problémy. Im ako prvým začal klepať po prstoch Ústavný súd, ktorého náplňou práce je strážiť ústavnosť.
Fakt, že začali po ústave šliapať a že Ústavný súd vnímali ako „chorý prvok na scéne“, nehovorí proti našej ústave, ale, naopak, pre ňu. Keď autokrati narážajú na základný právny dokument štátu, je zrejmé, že to nie je základný dokument autokratického štátu. Napriek dobovému ošiaľu v čase jej vzniku, Ústava SR je ústavou demokratického štátu.
Dnes, po dvadsiatich rokoch, to už vidieť zreteľne. Na tú istú ústavu sa oveľa skôr, ako nehodní politici, môžu odvolávať napríklad ľudskoprávni aktivisti. A hoci Ústavný súd už ikskrát vyhlásil ten či onen krok za neústavný, politici si už nedovolia ako v 90. rokoch jeho verdikty nerešpektovať. Tie sa raz nepáčia tomu, raz inému, ale ich rešpektovanie je dôkazom, ako politická scéna skrotla – aj vďaka ústave.
Spor o to, či je vhodné našu ústavu naďalej čiastkovo opravovať, alebo by bolo lepšie prepísať ju celú odznova, nevyriešime. Mnohokrát sa ukázalo, že nie je dokonalá. Ukázalo sa tiež, že nie každá oprava musí byť k lepšiemu. Aj proti tej poslednej, ktorou sa na jeseň riešila minikríza po tom, čo vláda stratila dôveru parlamentu, zaznelo viac ako dosť argumentov. Lenže to všetko sú spory o tom, ako má technicky lepšie fungovať demokracia, nie spory o demokraciu ako takú.
Možno sa len pousmiať nad pátosom politikov, ktorí sa dodnes snažia živiť mytológiu vatier zvrchovanosti. Ústava v prvom rade stráži demokraciu u nás pred ich excesmi a občanom dáva slušné šance pri obrane svojich práv. Naplniť ústavu znamená naplniť tieto práva. Ten dokument nielenže za nič nemôže, ale môže byť aj veľmi užitočný. Všetko ostatné je v našich rukách.