Napäté nervy
Naše úrady a verejné inštitúcie naozaj nefungujú tak pružne, efektívne a kvalitne, ako by sa patrilo. Paradoxne to najmenej na platoch cítia tí, čo za tento stav nesú najväčšiu zodpovednosť.
Sú tu však aj desaťtisíce bežných zamestnancov štátnej a verejnej správy, ktorí pracujú za podpriemerné príjmy. A ak sa im ani tie pri súčasnej vysokej inflácii už tri roky nezdvihli, ich rodiny to sakramentsky tlačí dole. Priaznivý zvrat neprinieslo ani včerajšie rokovanie na túto tému na ministerstve sociálnych vecí.
Pravdaže, výrobná sféra na tom tiež nie je lepšie. Hoci Slovensko stále hospodársky rastie, vyrokovať u súkromníka zvýšenie miezd aspoň o úroveň rastu cien je často heroický výkon. Ba nie je výnimkou, že niektorým zamestnancom sa už príjem nezdvihol päť či desať rokov. Namiesto toho dookola počúvajú, že ak sa neuskromnia, bude ešte horšie.
Požiadavky Bruselu konsolidovať verejné financie nepustia, stlačiť deficit na budúci rok pod tri percentá je nepochybne prioritou. Ak vôbec splniteľnou, keďže zásadnú rolu môžu zohrať vonkajšie okolnosti. Keď sa však výsledok podarí len za cenu drastického zníženia životnej úrovne tých, ktorí síce pracujú, no napriek tomu žijú z podstaty, nič sa nevyrieši.
Príde totiž rok 2014 a s ním nové požiadavky plniť kritériá. Je len otázkou času, kedy ľuďom prežívajúcim od výplaty k výplate prasknú nervy a odmietnu čakať na budúce zázraky. Veď spoliehať sa na to, že v kolabujúcej Európe sa už-už schyľuje k veľkému hospodárskemu oživeniu, je prinajmenšom naivné.