Politické myslenie sa "scvrklo" na boj s drakom
Koncoročné bilancovania by nemali prekypovať optimizmom, nemali by však ani zatvárať brány budúcim nádejám. To druhé je však možné len vtedy, ak zamyslieť sa nad všetkým, čo uplynulo, znamená zanechané nánosy strachu neignorovať. No najmä, brať ich vážne.
V posledných rokoch sa vyvinul akýsi všeobecný pocit, že svet sa radikálne zmenil. Prvou kapitolou, keď sa v povedomí modernej spoločnosti ukotvil „nový letopočet“, bola pandémia COVID-19. Odvtedy sme sa stali svedkami akejsi novej melanchólie; začalo sa hovoriť o tom, že musíme vyvíjať maximálny tlak na to, aby bolo všetko zas „ako predtým“.
Ale nedopovedané otázky a odpovede pandémie ostali visieť vo vzduchu; rýchlo ich nahradila vojna na Ukrajine, ktorá sa stala dejiskom konfliktu „Východu“ a „Západu“, a k nej sa v dohárajúcom roku pridalo aj vyvrcholenie stretu „Severu“ a „Juhu“, ktorého dejiskom sú palestínske územia a Blízky východ ako taký. Všetko prišlo rýchlo a brutálne a sen o „svete ako predtým“ sa ešte prehĺbil.
Čo to však presne znamená? Čo presne majú ľudia na mysli, keď hovoria o návrate k „našim“ hodnotám, normálnosti a „progresu“?
Je zrejmé, že sme ustrnuli v mytologizácii obdobia pred zdravotnou pandémiou a súčasnými najhoršími vojenskými konfliktami. Vyvinul sa stav, že hoci sa všetci zaoberáme politikou, sme dokonalo depolitizovaní: namiesto poctivého priznania faktu, že moderný svet dlhodobo a systematicky zlyhával a zlyháva vo vzájomnom dialógu, sa utiekame k skratkám o ničím nevyvolaných konfliktoch, zaostalých kultúrach či personifikácii zla v jednotlivcoch z radov politikov.
Uvažovanie o politike a vývoji spoločností ako o procese nadväzujúcich udalostí s istými logickými predpokladmi vyústenia celkom zaniklo. Zmenilo sa na boj s drakom, o ktorom predpokladáme, že keď mu odsekneme všetky hlavy, zmizne – podobne ako problém, na ktorý sa nepozeráme.
