Slovenská škola
V súvislosti s naším školstvom sa vynárajú nesmierne povzbudzujúce idey. Najúžasnejšou myšlienkou je postreh politika, že s prihliadnutím na to, čo sa do školstva investuje, dosahuje pozoruhodné výsledky.
Tie sú ešte povzbudzujúcejšie, ak sa prihliada aj na to, čo sa do školstva vôbec neinvestuje. Napríklad žiačik odcestuje do zahraničia, tam dosiahne pozoruhodné výsledky. Nik odbornosť dieťaťa nespochybňuje, nanajvýš sa ho spýtajú, či už niekedy v živote videl banán alebo chladničku. Aj keď zahraničné školy majú väčší kredit, študenti, ktorí na ne vycestujú, zvyčajne všetky tamojšie podmienky splnia a vracajú sa aj s týmito väčšími kreditmi.
Preto je o naše deti v zahraničí veľký záujem. Kto tomu neverí, nech vycestuje s vlastnými deťmi napríklad do Veľkej Británie a rýchlo uvidí, ako dlho budú jeho deti ešte jeho.
Slovenská spoločnosť je so školstvom vcelku spokojná. Už iba na učiteľoch nachádza množstvo chýb. Jednou z nich je napríklad to, že štrajkujú, aj keď je to so školstvom v podstate veľmi dobré a pritom celá krajina je v úplnej kríze. A vláda sa potom cíti oprávnene diskriminovaná, najmä v porovnaní s inými doterajšími vládami, ktoré so školstvom tiež nikdy nič pozitívne nerobili.
Určitý rozdiel medzi našimi a zahraničnými školami je viditeľný už iba na politikoch. Nie ani tak v spôsobe uvažovania, ako skôr v rozmachu. Ak si napríklad celkom náhodne porovnáme poslanca Richarda Sulíka, ktorý má nemecké školy, s poslancom Alojzom Hlinom, ktorý má slovenské školy, je tento rozdiel celkom zreteľný. Poslanec Hlina sa chce odtrhnúť iba od hnutia OĽaNO Igora Matoviča, Sulík sa chce zaraz odtrhnúť od celej Európskej únie. Tu vidno, čo slovenská škola poslancovi Hlinovi nedala. Poslanec Sulík napríklad dokáže dourážať aj vysokopostavených funkcionárov EÚ v ich rodnom jazyku, možnosti poslanca Hlinu sú v tomto smere pomerne obmedzené.
No aké skreslené je takéto povrchné porovnávanie! Najmä ak zvážime, že poslanec Sulík musel byť aj v najvyššej funkcii predsedu Národnej rady Slovenskej republiky riadený jeho obľúbeným podnikateľom Mariánom Kočnerom. No a ten mal zase iba slovenské školy.
Nech už sa to berie akokoľvek, slovenská škola má aj v tomto prostredí vždy navrch. Musíme tiež vziať do úvahy, že oproti Sulíkovi si väčšinu svojich politických ideí poslanec Hlina sformuloval celkom sám, čo je na nich hneď vidno.
Nie zanedbateľné je aj zistenie ministra školstva, že ak by sme chceli štrajkujúcich učiteľov nejako seriózne zaplatiť, museli by sme zobrať dôchodcom a invalidom. Všetkých táto myšlienka uchvátila. Veď ak by sa podarilo nejako ošmeknúť invalidov a dôchodcov, prečo by sme nemohli ešte viac ošmeknúť aj učiteľov?
Získali by sme tak prostriedky na nový väčší bedmintonový štadión, ktorý by bol blízko plánovaného národného futbalového štadióna. Koho by nebavil futbal, mohol by takpovediac ubziknúť a sledovať bedminton. Slovenskej škole a politike by to určite pomohlo.