Prvýkrát pod tlakom
Vláda Roberta Fica a Smeru má vážny rozpočtový problém dva týždne pred predložením jeho návrhu na budúci rok do Národnej rady.
Jadro diskusie o plánoch na dodržanie záväzku stlačiť deficit verejných financií pod tri percentá HDP sa pritom nezadržateľne presúva z technokratickej roviny do roviny politickej.
Poukazovať na dedičstvo minulej vlády (zlý výber daní, zlé odhady atď.) je síce plne v súlade s našimi tradíciami, ale v praxi nepomôže. Vláda buď urýchlene nájde nemalé rezervy vo výdavkoch verejnej správy, alebo jej nezostane na priority. S výhľadom rizika sociálnych konfliktov, v ktorých už nepôjde o to, že štát nechce dať, ale o to, že dať nemôže, ani keby ktovieako chcel.
Najvyšší čas začať si zvykať, že pomaly s každým spresneným odhadom vývoja verejných financií je tento odhad pesimistickejší. Po letnej prognóze prišla jesenná a s ňou zistenie, že vláda musí hľadať ďalšie milióny, ak bude chcieť dodržať záväzok aspoň o vlas komfortnejšie, ako s celkom odretými ušami. Po príslovečnom A nasleduje B. Ním je tvrdenie ministra financií, že určite nechce žiadať ďalšie zvyšovanie daní z príjmu. Lenže je tu aj C. Štátu nezostáva, než aby sa predovšetkým viac šetrilo na výdavkoch.
Štát môže pritlačiť na dividendovú politiku podnikov, v ktorých má podiely a patričné páky. Môže si viac vyšliapnuť na firemnú prax „optimalizácie daní“. Napokon, aj tá mala byť popri slabších exportoch jednou z príčin horšej celkovej prognózy. Názory na možnú účinnosť zavedenia limitu na hotovostné platby sa síce rôznia, ale povedzme. Ďalej sa však črtajú už len škrty. Ďalšie viazanie výdavkov ministerstiev, nešpecifikované úspory v samosprávach a tak ďalej. A samozrejme, rovnako nešpecifikované zásahy do priorít vlády.
Ak by sa v takejto situácii mali začať napĺňať len mzdové požiadavky učiteľov a zdravotníkov, hovoríme podľa niektorých odhadov o dvesto až tristo miliónoch eur na budúci rok. Domnievať sa, že v takom prípade sa môže vláda rozlúčiť so svojím komfortným vankúšom – ktorý jej mal zabezpečiť práve to „neodretie uší“ pri dosiahnutí stanoveného deficitu verejných financií – bude zrejme ešte ten optimistickejší prístup. No aj keby mal takýto prístup sláviť úspech, znamenalo by to, že vláde už nezostane prakticky vôbec nič. Nehovoriac, že záležitosti typu výstavba nájomných bytov či večný refrén o zvyšovaní platieb za poistencov štátu budú mať v takom prípade už dočista cenu fajky dymu.
Takže čo? Začať odrazu hovoriť, že požiadavky učiteľov či zdravotných sestričiek sú nezodpovedné a neoprávnené? Alebo ich začať „ukecávať“, že namiesto desiatich percent im postačí aj päť? Alebo začať škrtať aj tam, kde už bolo sľúbené iným?
Vláda Smeru sa prvýkrát od volieb ocitá pod naozajstným tlakom. Spôsob, akým sa s ním bude snažiť vyrovnať, napovie o jej vládnutí v ďalších rokoch možno viac, ako všetky analýzy a predpovede dosiaľ.