Ani do neba, ani domov
Z cudzieho krv netečie, ale akí vieme byť hákliví a krutí, ak má byť niečo „za naše“. Za naše napríklad policajti strážili v sobotu vstup do rómskej osady pod Krásnou Hôrkou, ktorej pozemkov sa stal majiteľom v apríli istý Stredoslovák.
Dopredu ohlásil „čistku“, vyzval národ na pomoc, pozemky vraj budú vypratané a „špina“ odstránená. Celý týždeň to v osade pod vyhoreným hradom vrelo, dokonca malé deti sa báli víkendu a pýtali sa rodičov, či už ten z Bystrice ide.
Niekdajší pán učiteľ sa naozaj objavil asi so stovkou svojráznych pomocníkov a narazili na policajný kordón, ktorý ich výpravu do osady našťastie nevpustil. Za naše! Nakoniec iba zameral pôdu, ktorú dostal od niekdajšieho majiteľa do daru. Predpokladám, že darca presne vedel, komu pozemok, na ktorom stojí časť osady, dáva a prečo. Víkendové udalosti zaznamenali televízni novinármi zväčša tak tendenčne, aby si vraj národ domyslel. Čo si domyslel, nie je ťažké si predstaviť.
Prvým búraniachtivým občanom Slovenska však nie je exučiteľ. Iba toť v júli sa pri Plaveckom Štvrtku konal brífing SDKÚ. Pavol Frešo a Ľudovít Kaník oboznámili verejnosť so zákonom, ktorý by mal zaviesť povinnosť likvidácie nelegálnej stavby. Isto svoju legislatívnu iniciatívu nepredstavili náhodou rómskej osade. Navrhujú zbúrať všetky čierne stavby, ktoré sa postavia po 1.októbri 2012. Ak tak neučiní majiteľ stavby, urobí to zaňho štát, pravdaže na svoje vlastné náklady.
Aj na čierne stavby máme na Slovensku dvojaký meter. Luxusné sídla firiem či bohatých podnikateľov štát obyčajne vybaví smiešnou pokutou či dodatočne vyhotoveným stavebným povolením. Smiešnou, ak sa pohybujeme vo finančných reláciách našich zbohatlíkov. Niekoľkých by sme mohli vymenovať. No ak nie všetkých, tak radšej nikoho. Prečo sa však brífing SDKÚ nekonal napríklad na Fazuľovej ulici, pri Horskom parku v Bratislave alebo v Senci?
V jednej rómskej pesničke sa spieva: Načo pôjdem domov, keď nemám nikoho… Ako radi sa zabávame na vtipoch o Rómoch. S akou obľubou komentujeme správy, keď vidíme, ako sa usilujú vysťahovať zo Slovenska „na lepšie“, trebárs do Írska či Anglicka. A ako radi ideme do kina na film s rómskou tematikou. Koľko takýchto filmov vzniklo v poslednom čase…
Každá naša echtslovenská zábava sa končí vyvreskovaním rómskych pesničiek, veľmi radi sa popýšime návštevou koncertu rómskej kapely. V tejto súvislosti sa nosí aj etnografický či etnologický výskum v podobe knižiek s cédečkami, umelecké fotografie… Rómovia sú stále „in“, no do neba ich nepustíme. Za naše?!
Nielen politici, ešte ani intelektuáli či celebrity sa nehanbia a akože otvorene, na plné ústa, riešia celkom po svojom rómsku otázku v médiách.
Vďačná téma. Keby sme boli takí dôslední vo všetkom a všade.
Je mi smutno, lebo nám chýba dostatok kultúry, veľkorysosti, a najmä chuť pomáhať. Moja babička hovorila: „Ked jeden nesce, to je horší, jak ked nemóže!“