Modernizuj alebo zhyň!
Politické zápasy uplynulého storočia sú nezriedka interpretované ako boje o modernizáciu. Ich cieľom teda malo byť prekonanie zaostávania. V našich reáliách išlo aj o dobiehanie tzv. vyspelých, rozvinutých, teda moderných štátov.
Predstava toho, čo vlastne znamená byť moderný, je však len hmlistá, skôr heslovitá a do značnej miery redukovaná na ekonomicko-sociologické ukazovatele či dokonca len na výšku HDP, či spotreby.
Nemecký sociológ a politický filozof Hartmut Rosa tvrdí, že spoločnosť možno považovať za modernú, keď je jej spôsob stabilizácie dynamický, teda keď na reprodukciu svojej štruktúry a na udržanie inštitucionálneho statusu quo systematicky vyžaduje (materiálny) rast, (technologickú) akceleráciu a (kultúrne) inovácie. Moderné spoločnosti preto podľa neho formuje strach, že prehrajú, že zaostanú, že nebudú schopné konkurovať, a tak stratia svoje miesto vo svete a svoj podiel na ňom. Jednotlivci aj štáty tak neustále navzájom súťažia, porovnávajú sa a neraz aj bojujú. Cenou v tejto súťaži je „dobrý život“.
Je to prísľub, že svet bude dostupný, dosiahnuteľný a prístupný, a teda v konečnom dôsledku kontrolovateľný a ovládateľný. Programom moderny je preto sústavné zvyšovanie viditeľnosti, dostupnosti, ovládateľnosti a použiteľnosti. A to za akúkoľvek cenu.
Máme s tým vlastnú skúsenosť. Maďarský filozof, disident komunistického i postkomunistického režimu G. M. Tamás označil štátny socializmus režimov bývalého východného bloku za pokus o násilnú modernizáciu, vedenú snahou „o dobiehanie Západu“ formou zrýchlenej industrializácie, urbanizácie a emancipácie, ktorým nesmeli stáť v ceste žiadne ohľady. Aj v súčasnosti sú však kritici týchto procesov označovaní za brzdu pokroku, bez ohľadu na to či sú to sentimentálni milovníci tradičného života na vidieku, alebo z mesta pochádzajúci ochranári. Aj dnes platí, že pokrok nemožno a neslobodno zastaviť. Modernizuj alebo zhyň!
Vzťah k životnému prostrediu je v moderných spoločnostiach čisto inštrumentálny. Ešte aj krásne výhľady na prírodné scenérie sú predmetom komodifikácie a komercializácie turistickým priemyslom. Ten je ostatne len jedným z nekonečného množstva príkladov toho, ako snaha o kontrolu a využívanie prírody a jej procesov vedie k ich devastácii.
Akcelerujúca klimatická kríza, rovnako krízy biodiverzity či znečistenia (napríklad mikroplastami) ukazujú, že devastácia má planetárny rozsah – na planéte niet už miesta, ktoré by nebolo poznačené ľudskou činnosťou, odpadom a emisiami. Odstraňovanie environmentálnych následkov modernizácie je však už tiež znakom modernizácie. A ďalšou oblasťou, v ktorej sa hľadajú podnikateľské príležitosti a zintenzívňuje sa konkurenčný boj.
Ten je dôležitejší ako demokratizácia procesov a vzťahov spoločnosti, či dokonca aj udržanie obývateľnosti konkrétneho územia. Ide však o navzájom sa vylučujúce procesy. Ekonomické vzťahy nie sú postavené na princípe občianskej, nieto ešte environmentálnej rovnosti. Naopak, boj o konkurencieschopnosť vedie k prehlbovaniu nerovnosti, a to nielen sociálno-ekonomickej a environmentálnej, ale vo svojich dôsledkoch napokon aj nerovnosti právnej a politickej.
Práve rovnosť v týchto sférach však bola jedným z definičných znakov moderných spoločností, respektíve moderných ústavných štátov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
Súvisiace články
Komentáre | | pred 1 rokom | 12
Polykríza a humanitné vedy
Komentáre
|
|
pred 1 rokom
