Staromódna idea
Minulý týždeň sme zisťovali, či nám náhodou neukradli bicykel. Dnes by sme sa mohli začať pýtať, akože má vyzerať budova, pred ktorou nám našu roztrasenú „esku“, dúfajme, dovolia zaparkovať. No sarkazmus nabok. Európa sa zásadne mení. A hoci sa snaha prorokovať, ako bude vyzerať o pár rokov, približuje v exaktnosti vešteniu z kávovej usadeniny, jedno je isté – nebude vyzerať ako dnes.
Predpokladajme, že sa podarí uhasiť požiar v eurozóne a súčasné problémy neprerastú do ekonomickej a politickej kataklizmy. Problémy sa podarí zvládnuť do tej miery, že nespustia dezintegračný proces, v ktorom na troskách EÚ začnú niektorí členovia vytvárať úplne nový integračný projekt. A, samozrejme, predpokladajme, že sa Mayovia pri výpočte kalendára pomýlili.
V tom prípade bude Európa hľadať cestu z krízy posilnením integrácie. Návrhy na „prenášanie ďalších kompetencií na európsku úroveň“ štandardne pobúria obrancov „národnej suverenity“. Lenže otázka, o čom rozhoduje Brusel a o čom národné štáty, je čiastočne umelá a čiastočne technická. Dá sa rozhodnúť z hľadiska efektívnosti. Omnoho dôležitejšie je, kto ten „Brusel“ vlastne tvorí. Kto v ňom rozhoduje, a od čoho sa odvíja jeho legitimita. V diskusiách o budúcej podobe politickej únie sa vyformovali tri predstavy.
Prvú môžeme nazvať „Európou Angely Merkelovej“, hoci sa dnes nemecká kancelárka od tejto predstavy už vzďaľuje. Najdôležitejšie rozhodnutia o smerovaní európskej hospodárskej politiky v nej nerobí nik. Pretože sú vopred dané, vpísané do kameňa európskych zmlúv, medzivládnych dohôd či národných ústav. Politická únia je klubom s prísnymi pravidlami, kto ich poruší, je podriadený vedeniu „expertov“ alebo vylúčený. Problémom tejto predstavy je, že robí klub vnútorne nestabilným. A tých, čo ho majú viesť, oberá o akúkoľvek demokratickú legitimitu.
Druhú predstavu zosobňoval francúzsky exprezident Nicolas Sarkozy. Bývalý nemecký minister zahraničných vecí Joschka Fischer ju v nedávnom komentári nazval „medzivládnym federalizmom“. Nové pravidlá prehlbujúce integráciu európskych štátov dohadujú ich vlády. „Bruselom“ rozhodujúcim o tom, ako majú vyzerať národné rozpočty a akými pravidlami sa má riadiť stále väčšie množstvo politík, sú najmä zástupcovia vlád.
S takouto konštrukciou v podstate EÚ funguje dnes. Vzniká v nej však zásadný protiklad: zatiaľ čo sa moc na európskej úrovni koncentruje v rukách exekutív, na národnej úrovni sa k slovu stále viac hlásia parlamenty. Systém je stabilný dovtedy, kým sa vlády môžu doma oprieť o stabilné parlamentné väčšiny. A to je dnes skôr výnimka.
Tretia predstava sa rodí v diskusiách o zastupiteľskej demokracii na európskej úrovni. O smerovaní únie by mali rozhodovať, či spolurozhodovať politici opierajúci sa o európsku demokratickú legitimitu. A to nie je to isté ako súhrn 27 národných. Ak chce byť budúca „politická únia“ demokratická, nemala by zabudnúť na staromódnu ideu trojdelenia moci.