Kto nastaví priority
Podľa analytikov je finančné ohodnotenie učiteľov otázkou nastavenia priorít. No pravdaže. Čoho iného? Ešte tak vedieť, čoho otázkou má byť to nastavenie priorít.
Štát v našom systéme spravujú politické strany na základe výsledkov volieb. Či skôr, mali by ho spravovať. Systém je totiž jedna vec, prax je vec druhá. V reálnej praxi to spravovanie častejšie pripomína dojenie. Priority potom podľa toho aj vyzerajú.
Porovnávanie platov učiteľov s platmi lekárov je síce možné, ale nestačí. Zaujímavejšie dopadne porovnanie zamestnancov školstva s príjmami ľudí, ktorých politické strany (pod krycím názvom „štát“) po každých voľbách vysielajú do všemožných funkcií a pozícií. Skutočné priority politických strán, kryjúcich sa záujmami štátu, nevidno na základných či stredných školách. Nevidno ich v sesterských izbách našich nemocníc.
Priority politických strán sú inde. Na manažérskych postoch v štátnych podnikoch, na hlasovacích postoch v dozorných radách firiem s účasťou štátu. Vo všetkých možných úradoch na všetkých možných pozíciách, počnúc tými najnižšími, v ktorých sa už o niečom rozhoduje. Ideálne o niečom, čo sa volá peniaze. Tie sú pre politické strany dôležitejšie než dobre zaplatení kvalitní učitelia či dobré učebnice pre žiakov.
V stredoeurópskej tradícii platila základná rovnováha. Štátny zamestnanec zvyčajne nemohol pomýšľať na taký plat, aký by mal na porovnateľnej pozícii v súkromnej sfére, štát mu ho však kompenzoval stabilitou a väčšími životnými istotami. Naše dve desaťročia slobody vyzerajú inak. Stabilita a istoty boli vyhlásené za nežiaduce, pretože vraj hubia motiváciu ľudí pracovať a zarábať viac. Štát bol vyhlásený za parazita.
Výsledok je jasný. Parazit už neposkytuje istoty, no nemôže ani nikoho motivovať, pretože to by potom „rozhadzoval“. Štátny (verejný) sektor tým však nezmizol. Tak ako mu v zdravotníctve zostali na krku všetci ekonomicky neatraktívni poistenci štátu, zostali mu na krku deti, ktorých rodičia nemajú na súkromné školy. Nemocnice a školy pre „plebs“. So zodpovedajúcimi platmi tamojšieho personálu.
Dokiaľ sa neodstránia systémové deformácie vrátane príživníctva politických strán na štáte (na tom „parazitovi“, ktorého striedavo doja a vyhlasujú za príliš drahý špás), priority zostanú krivé a reči o ich zmene budú len podenkovou záležitosťou v časoch štrajkov či volieb. A dokiaľ taká zmena priorít nezahrnie aj platy učiteľov, reforma školstva bude len iluzórna.
Môžeme sa aj zblázniť od vymýšľania dokonalých kritérií na hodnotenie škôl, bez kvalitných (a teda normálne zaplatených) učiteľov bude každá reforma len kratochvíľou vládnych úradníkov a expertov pre uspokojenie politickej vrchnosti. Pochopiteľne, vládnych úradníkov a expertov platených niekoľkonásobne lepšie než sú učitelia.