Maratón zmierenia
K "rómskemu problému" sa v posledných týždňoch vyrojilo viac mediálnych výstupov, ako žije v našich osadách "neprispôsobivých". Pozor, nie Rómov, o tých nie je reč. Nie sme predsa rasisti! Zrejme preto, že o Rómoch nik nehovorí, Matovičovci svoje represívne desatoro volajú rómskou reformou.
Sledujúc nedávnu televíznu diskusiu Doslova (RTVS) na tému „rómsky problém“ uvedomila som si zaujímavú paralelu. Debaty prorómskych aktivistov a aktivistiek so samozvanými slušnými ľuďmi, bojujúcimi proti „asociálom“ systémom rež a rúbaj do krve, silno evokujú „teplé“ dišputy.
Rómky a Rómovia sú, rovnako ako gejovia a lesby, nútení stále dookola obhajovať nie svoje ľudské a občianske práva, ale predovšetkým svoju existenciu ako ľudských bytostí. Svoju ľudskosť. Sú nútení stále opakovať, že ako všade, aj medzi nimi sú ľudia slušní a tí druhí, ktorých je podstatne menej. Zároveň musia stále zdôrazňovať – a ani to nechce nik počuť – že ak nie je pre Rómov práca, zo zúfalstva chudoby sa môže zrodiť všeličo. Vrátane nevzdelanosti, nekultúrnosti a „neprispôsobivosti“.
Politici z Obyčajných ľudí Igor Matovič a Peter Pollák sa pre rómske komunity stávajú tým, čím boli politici z KDH Ján Čarnogurský a Alojz Rakús pre ľudí z LGBTI komunít. Lakmusovým papierikom a štartérom zároveň. Nútia rómske elity, ktoré školstvo a ľudskoprávne mimovládne organizácie medzičasom vychovali, hľadať účinnú argumentáciu proti dogmám majoritnej spoločnosti a ponúkať riešenia dobré pre Rómov a Rómky. Nie pre majoritu opakujúcu do nemoty „nie som rasista, ale“, na ktorú sa svojím reformátorským úsilím obracia Pollák. Mimochodom, človek až s odstupom času pochopí Matovičovo dojatie nad účasťou Petra Polláka na kandidátke OĽaNO. Róm z osady – a opakuje obyčajné biele mantry; to skutočne dojme.
Zdá sa, že Slovensko má v tejto chvíli iba dve možnosti. Dopustiť eskaláciu násilia nielen virtuálneho, ktoré je už roky v tejto téme prítomné, ale aj fyzického. Alebo sa spamätať, pripomenúť si svoju zúfalú históriu z čias druhej svetovej vojny a skúšať veci konečne zmysluplne riešiť. To znamená uznať rovnocenné partnerstvo minorít a majority, nevajatať pri nezmysloch o neprispôsobivosti a nekriminalizovať jedno celé etnikum systémom kolektívnej viny a kolektívneho trestu.
Politická verchuška, prorómske mimovládky, niektoré médiá a časť skutočne slušnej verejnosti si už zrejme začínajú uvedomovať, že Slovensko stojí na nebezpečne fatálnej križovatke. Hádam práve toto vedomie dokáže odvrátiť najhorší možný scenár – násilie. Všetko ostatné je behom na veľmi dlhú trať.
Ostáva dúfať, že aktuálne dianie v „rómskej téme“ je štartovacím výstrelom maratónu zmierenia. Prízvukujem túto nádej ako posolstvo bratislavskému pochodu „slušných“ naplánovaný na najbližšiu sobotu. A pripomínam ignorovanú „mantru“ Ladislava Oravca z Nadácie Milana Šimečku: Ak je reč o rómskej reforme, na rade sú predovšetkým dobré riešenia pre všetkých Rómov, nie iba represie voči časti z nich.