Ponuka a dopyt
Vzdelanie nie je len bohatstvom národa a spoločnosti, ale aj konkurenčnou výhodou jednotlivca na trhu práce. Stáva sa predmetom konkrétnej ponuky a dopytu.
Aj preto vysokoškolské vzdelávanie nenecháva ľahostajným široké spektrum našej populácie. Na druhej strane vysoké školy sa boria s množstvom problémov.
Nedostatok dobrých pedagógov Veľký počet vysokých škôl na Slovensku spôsobuje nedostatok kvalitných pedagógov. A tak sa poverujú pedagógovia s nižšou akademickou hodnosťou úlohami, ktoré majú vykonávať profesori a docenti. Rieši sa to aj tzv. lietajúcimi profesormi. Ak by sa však podarilo obmedziť ich množstvo aspoň o pätinu, prinieslo by to pre vysoké školstvo veľké pozitíva.
Nedarí sa znižovať priemerný vek pedagógov. Žiaľ, v dôsledku toho prebieha vo vyučovacom procese tzv. čítanie zo zožltnutých listov, keď mnohí učitelia odmietajú reagovať na výzvy novej doby. Veľmi dôležitý je prechod tvorivého potenciálu na mladých a schopných pracovníkov. Inak dochádza k postupnému ustrnutiu rastu študijných odborov.
Vedecké rady univerzít by mali pripravovať návrh rámcových kritérií habilitácií a vymenúvacieho pokračovania profesorov (inauguračné konania), ktoré umožnia fakultám koncipovať pružnejšie kritériá. Tie sa však nesmú stať synonymom „podliezania latky“.
Ministerstvo, akreditačná komisia a ďalšie štátne orgány by mali riadiť kvalitu vysokých škôl iba nepriamymi nástrojmi. Práve cez financovanie sa otvára cesta ovplyvňovania kvality. Primárnou úlohou štátu by malo byť vytváranie legislatívneho a ekonomického rámca, v ktorom sa budú excelentné pedagogické a výskumné pracoviská hodnotiť výrazne lepšie ako ostatné.
Financovanie a kvalita Súčasné financovanie verejných vysokých škôl sa riadi najmä podľa počtu študentov a pracovníkov aj s ich titulmi. Pritom ich efekt je, žiaľ, výraznejší ako výsledky vo vede a vzdelávaní. Zo štátneho rozpočtu tak prispievame na štúdium všetkým študentom bez ohľadu na ich budúce uplatnenie.
Akreditačná komisia má preverovať, či škola vie poskytnúť vzdelanie, ktoré sa môže pýšiť prívlastkom „vysokoškolské“. Jej úlohou nie je garantovať kvalitu, iba vylúčiť nekvalitu. Starať sa o kvalitu je povinnosťou vysokej školy. Akreditačná komisia musí mať dostatočné právomoci, aby zrušila školu, ktorá sa o svoju kvalitu nestará.
Uplatnenie absolventov sa považuje za veľmi dôležitý parameter kvality každej vysokej školy. A tu je veľký problém. Je totiž ťažké odlíšiť, či sa absolvent nezamestnal preto, lebo ho alma mater „zle“ pripravila, alebo preto, lebo nemá kde bývať či čaká na lepšiu šancu, alebo preto, že v regióne nie sú miesta… Jednoduché konštatovanie, že napríklad 40 percent absolventov je nezamestnaných, máločo hovorí o kvalite danej školy.
Univerzity v regiónoch sa ocitli na križovatke globálnych, národných a oblastných tendencií. Pôsobia lokálne, no musia sa správať globálne, zvažovať trendy internacionalizácie vzdelávania. Mali by reagovať na to, že znalostná ekonomika svojimi rýchlymi zmenami požaduje od pracovníkov, aby získavali nové zručnosti a aktualizovali ich počas celého života. Čím vzdelanejšia bude pracovná sila, tým ľahšie si osvojí nové technológie a rozvinie vlastné.