Prečo Chávez vyhral voľby
Prezidentské voľby vo Venezuele vyhral v nedeľu opäť Hugo Chávez, a to veľmi presvedčivo, keď získal až 54,4 % hlasov. Napriek očakávaniam, kandidát opozície Henrique Capriles Radonski dostal len 45% hlasov.
Účasť vo voľbách bola až 81-percentná. Táto výnimočne vysoká volebná účasť na jednej strane odráža silnú demokratickú mobilizáciu a na druhej strane ostrú politickú polarizáciu.
Chávezovo presvedčivé víťazstvo bolo v protiklade k očakávanému veľmi tesnému výsledku, ktorý západné médiá prinášali ešte pred voľbami. Hoci Chávez získal menej percent ako v roku 2006, v absolútnych číslach bol na tom rovnako dobre ako v predchádzajúcich voľbách. Chávez aj pravicová opozícia dokázali značne zmobilizovať polarizovaný elektorát. Chávez sľuboval kontinuitu svojej ľavicovej politiky, ktorá kombinuje posilňovanie štátneho sektora so silnou sociálnou politikou. „Chavistický“ akcent na sociálnu politiku je taký silný, že pravicová opozícia sa ju neodvážila otvorene spochybniť, akokoľvek kriticky útočila na vládnu ekonomickú stratégiu. Stále sa vracali k problému narastajúcej zločinnosti, ktorý však pochádza ešte z čias pred Chávezom.
Hugo Chávez vďačí za svoje volebné víťazstvo predovšetkým výraznému zlepšeniu životných podmienok, ktoré chudobnejšia časť populácie zažila počas 14 rokov jeho vlády. Chavistická vláda vybudovala školy a zlepšila zdravotné a ostatné služby v chudobných štvrtiach. Uvedomujúc si obrovské problémy s bývaním, vláda začala s výstavbou sociálnych bytov. Chudobní obyvatelia dostali nové príležitosti podieľať sa na politickom rozhodovaní, čo prinieslo hmatateľné materiálne výsledky. Rastúce ceny ropy poháňali ekonomický rast niekoľko rokov. Ostatné oblasti ekonomiky vrátane priemyselnej výroby a zamestnanosti rástli, hoci nie celkom stabilne. V rozmedzí rokov 1999 až 2010 sa ekonomický a sociálny pokrok prejavil v pozoruhodnom znížení chudoby o 21 percent.
Za Cháveza štát oslovil mnohých chudobných vôbec prvý raz. To je jeden z dôvodov, prečo si teraz Venezuelčania ctia demokraciu viac ako v minulosti. Napriek tomu venezuelský štát trápia mnohé problémy. Značne sa rozmohla byrokracia. Chávezova vláda nebola schopná vyrovnať sa s klientelizmom, ktorý má korene v dávnej minulosti. Štrnásť rokov vlády znamenalo aj určité opotrebovanie. Existujú problémy s dodávkami elektrickej energie. Vysoká je aj inflácia. Predovšetkým týmito problémami sa chcela zaoberať opozícia. Tradične antichávezovsky naladený je sektor biznisu. Okrem neho je proti Chávezovej vláde veľmi nepriateľsky naladená aj veľká časť strednej triedy, ktorá predstavuje dôležitú voličskú základňu pre neoliberálnu opozíciu. Opozícia bola schopná predstaviť spoločného kandidáta a podarilo sa jej v absolútnych číslach mobilizovať viac voličov ako v minulosti.
Vo svojom povolebnom prejave to Chávez svojím spôsobom uznal a podal ruku strednej triede. Jeho vláda čelí kľúčovým výzvam pri riešení štrukturálnych socio-ekonomických zmien. Predovšetkým ako značne problematická sa ukazuje silná závislosť od ropy. Príjmy z ťažby ropy sú totiž veľmi nestabilné. Venezuelu sužuje najdlhšie trvajúca recesia spomedzi všetkých latinskoamerických krajín. Hoci vláda sa aktívne pokúšala diverzifikovať ekonomiku, toto úsilie zatiaľ neprinieslo želané ovocie.
Ľavicová vláda sa až príliš sústreďuje na prezidenta Cháveza. Problémy spojené s touto personalizáciou boli obzvlášť viditeľné počas jeho liečby rakoviny, hoci niektorí politici sa dokázali vyprofilovať. Vo vládnych kruhoch narastá vedomie, že je nutné vybudovať širšie, dobre vyprofilované vedenie.
Napokon, fungovanie štátneho aparátu potrebuje výrazné zlepšenie. Na Huga Cháveza čakajú náročné roky.