O nevhodných textoch
Čo majú spoločné Tarzan, Huckleberry Finn a Bambi? Spája ich svet kníh, ale najmä spoločná skúsenosť s bdelými a ostražitými cenzormi.
Huck mal so strážcami dobovej morálky problémy od samého počiatku (1884), keď kniha o jeho dobrodružstvách bola označená za primitívnu a nevýchovnú. Ak by sa mienil na konci príbehu riadne polepšiť, azda by sa zniesla aj jeho večná rozgajdanosť a nedostatok rodičovského dozoru. Ale spriateliť sa s černochom a dokonca mu pomáhať na úteku z otroctva? To už bolo príliš.
Za sto rokov sa síce časy zmenili výrazne, ale mentalita cenzorov málo – v očiach aktívnych strážcov mládežníckeho slovníka priťažilo Markovi Twainovi pre zmenu používanie dobového výrazu „neger“. Ťažkosti s cenzormi mala svojho času Pani Bovaryová aj Alica v krajine zázrakov. Z prvých vydaní Remarqueovho románu Na západe nič nového sa v USA vystrihovali zmienky o sexe a o latrínach, sovietskym strážcom mravov sa dielo nepozdávalo svojím „buržoáznym intelektualizmom“.
Tarzan (1912) si v Anglicku žil pokojným životom a stihol sa rozrásť na šesť dielov, než niekoho napadlo, že by starostlivá opica Kala mohla byť podozrivou „propagáciou darvinizmu“.
V šesťdesiatych rokoch knihu z verejného zabudnutia opäť dostal na prvé stránky novín americký knihovník, ktorý ju odmietol požičiavať v presvedčení, že Tarzan s Jane žili v hriechu. Srnček Bambi z pera Felixa Saltena bol zasa natoľko mierumilovný, až svojím pacifizmom ohrozoval životné záujmy Tretej ríše. Dokonca ho nestačilo vyradiť z knižníc, nacisti ho po svojom nástupe k moci zaradili ku knihám, ktoré vybrali na exemplárne verejné spálenie. Rokovania o vydaní nemeckého prekladu Hobbita sa vyvíjali celkom sľubne ešte roku 1938, kým ich nezastavila formalita – vydavateľ bol povinný úradom doložiť vyhlásenie o árijskom pôvode autora. J. R. R. Tolkien síce podmienku spĺňal, podpísať to však odmietol, aby ani náznakom nepodporil rasistické teórie, ktoré považoval za „nevedecké a úplne vadné“. Nemeckí čitatelia naň čakali do roku 1946.
Zrejme najdlhšie cenzurovaným prekladom ostáva Boccacciov Dekameron, ktorý sa úplného anglického vydania dožil až po päťsto rokoch, v roku 1930. Dovtedy z jeho textu sporné kusy buď mizli, alebo boli ponechávané v talianskom origináli.
Zmienku si však zaslúži i zvláštny druh cenzorov, ktorý sa namiesto zákazov pustil do vlastnoručného zlepšovania literatúry. Azda trochu nespravodlivo sa tento postup nazýva po anglickom lekárovi Thomasovi Bowdlerovi (1754 – 1825), ktorý v pevnom odhodlaní priniesť edíciu čítania vhodného pre celú rodinu upravoval tie pasáže Shakespearových diel, ktoré nepovažoval za vhodné na prednes po nedeľnom obede. Na rozdiel od viacerých svojich iniciatívnych rovesníkov však aspoň svojvoľne nedopisoval tragédiám veľkého klasika šťastné konce.