Čaplovičove možnosti
Riadiť rezort školstva neznamená iba vymýšľať presuny škatúľ tam a späť, pateticky rečniť o podpore vzdelania a odznova meniť už stokrát menené spôsoby, ako pedagógom otravovať život testami, hodnoteniami hodnotení a výkazmi výkazov. Mnoho našich ponovembrových ministrov školstva sa už o tom presvedčilo na vlastnej koži.
Osud však rozhodol, že akurát Dušan Čaplovič sa o tom presvedčí takpovediac natvrdo. Ostrý štrajk učiteľov a zamestnancov školstva sme tu ešte nemali. A hoci celá tá veľká blatistá oráčina, zvaná slovenské školstvo, je spoločným dielom mnohých Čaplovičových predchodcov, neznamená to, že on sám je v tom nevinne.
Štrajk učiteľov bol na spadnutie ešte vlani na jeseň počas vlády Ivety Radičovej. Jediné, čo vtedy školské odbory zastavilo, bol jej pád. Odvtedy však ubehol rok a nič sa nezmenilo. Na situácii pracovníkov v školstve, ale ani na tom, že sa s nimi vláda nebaví. Napriek tomu, že od marca nám vládne strana, ktorá roky v politickom boji využíva strategické spojenectvo s odbormi a odborármi. V poriadku, je to legálne a patrí to k sociálnej demokracii všade v Európe. Akurát, že jedna vec je z opozície podporovať odbory v boji proti pravicovým vládam, a čosi iné je vychádzať im v ústrety vtedy, keď sa karta obráti.
Čaplovičovi predchodcovia, ktorí sa dnes hlásia k požiadavkám učiteľov, by mali byť radšej ticho. Mali dosť svojich príležitostí predviesť sa, keď vládli oni – chystajúci sa ostrý štrajk je aj ich dielom. To však ešte súčasného ministra nijako nezbavuje jeho podielu viny. Jeho návrh spoločného memoranda, z ktorého by však nevyplývali nijaké čísla, bol dôkazom, že Čaplovič nie je pánom svojho rezortu, pretože čokoľvek týkajúce sa čísel naráža vo vláde na ministra financií. Peter Kažimír sa pritom zatiaľ môže naplno opierať o predsedu vlády, pretože aj pre Roberta Fica je stláčanie rozpočtového deficitu očividne čímsi, na čom chce založiť imidž svojej vlády v zahraničí a vo finančných kruhoch.
Pokus zakryť učiteľom oči päťpercentným zvýšením miezd ešte mohol sám osebe vyzerať ako bežná licitácia, ktorá napokon vyústi do nejakého obojstranne výhodného kompromisu. Nebyť toho, že podľa spôsobu, akým bol návrh formulovaný, tých päť percent by v skutočnosti bolo ešte menej. A nebyť toho, že frašku Čaplovič „zaklincoval“ poznámkou, že keďže vláda ide viacerým verejným zamestnancom skresať platy o päť percent, učiteľom sa takto fakticky mzdy zdvihnú o desať percent… Čo si budeme hovoriť, nie všetci naši učitelia sú Einsteinovia. Až takí hlúpi však naozaj nie sú.
Minister Čaplovič má do 26. novembra iba dve slušné možnosti. Buď presvedčí premiéra, že v návrhu rozpočtu sa nachádzajú aj také priority, ktoré sú o čosi menej prioritné ako naše školstvo, alebo nech mu ponúkne svoju demisiu. Každá iná možnosť bude už len menej a menej slušná.